Zázemie nie len pretekov v skialpinizme


Preteky v skialpinizme vznikali viac menej spontánne, rozhodnutím skupinky ľudí, ktorí mali radi horolezectvo, lyžovanie, turistiku a predovšetkým rozumeli pohybu v zimnej prírode. Už pri príprave prvých pretekov na Ďumbieri v roku 1976 sme potrebovali spoluprácu s vtedajšími športovými organizáciami, bez ktorej by by sa preteky ani usporiadať nepodarilo. Tieto činnosti z pohľadu pretekárov, novinárov a verejnosti tspravidla nie je vidno. Tvoria však zázemie realizácie pretekového diania a nakoniec aj celej činnosti v skialpinizme. V roku 1976 VHZ SÚV ČSZTV prijal pretekovú formu horského lyžovania – skialpinizmus – do rámca svojej činnosti. Toto rozhodnutie znamenalo vytvorenie organizačného aj finančného zázemia tejto časti výkonnostného horolezectva. Horolezecký zväz bol usporiadateľom všetkých pretekov na Slovensku (1977 - 1989), aj ich finančne zabezpečoval. Po roku 1990 sa záujem o usporiadanie pretekov rozšíril, (miestne preteky a pod.) ale hlavným usporiadateľom, vrátane Slovenského pohára, naďalej zostal už obnovený Slovenský horolezecký spolok JAMES. Táto horolezecká organizácia naďalej pokračovala vo vytváraní podmienok pre organizovanie pretekov a zaisťovala ich finančné krytie cestou horolezeckých oddielov / klubov.

Komisia skialpinizmu

Po dobrých výsledkoch na pretekoch v zahraničí, z iniciatívy Pavla Rajtára vznikla Komisia skialpinizmu ÚV HZ ČSZTV v roku 1975 so sídlom v Prahe. Po zorganizovaní pretekov na Ďumbieri v roku 1977 bola vytvorená aj na Slovensku Subkomisia skialpinizmu v Komisii športových disciplín SÚV HZ ČSZTV pod vedením Stanislava Meleka. Subomisia skialpinizmu v prvom rade zaisťovala realizáciu pretekov, spolupracovala na úpravách súťažného poriadku. Ing. arch. Milan Marenčák ako člen komisie spracoval materiály „Skialpinistické terény na Slovensku“ a „Charakteristika horstiev Slovenska a podmienky pre skialpinizmus“ vrátane pohľadu ochrany prírody na vykonávanie skialpinizmu vo vzácnych územiach prírody a v národných parkoch. Aj na ich základe bola v júni 1980 bola spracovaná „Koncepcia skialpinizmu“ pre roky 1981 až 1985, ktorú prejednal a odsúhlasil Výbor HZ SÚV ČSZTV.

Subkomisia skialpinizmu, pod vedením Stana Meleka, oficiálne fungovala do apríla 1981, kedy bola listom podpísaným Ivanom Dieškom (vtedy predseda horolezeckého zväzu) vyrozumená, že „pracujeme v asymetrickom modeli“ voči centrále v Prahe a že činnosť v skialpinizme bude riadiť priamo Komisia skialpinizmu pri VHZ ÚV ČSZTV. Lenže nič sa „z hora“ nedialo a z centrály v Prahe sme nedostali žiadne inštrukcie k slovenským už rozrastajúcim sa pretekom, ktoré bolo potrebné zabezpečovať. Takže subkomisia volky - nevoľky pracovala ďalej, dávala dohromady termíny pretekov, prenášala požiadavky a informácie z nich na výkonný výbor hlavne prejednanie finančných príspevkov na jednotlivé preteky. Komisia tiež zabezpečila rozposlanie súťažného poriadku pretekov na horolezecké oddiely ako aj jeho uverejnenie v časopise Jamesák.

V rokoch 1977 - 1982 pracovala komisia v zložení: predseda Stano Melek, členovia Ing. arch. Milan Marenčák, JUDr. Lucián Očkovský, pravdepodobne Zdeno Sedláček. V roku 1983 prevzal vedenie komisie Rudolf Macho - predseda, členovia Stanislav Melek, Igor Viest, Zdeno Sedláček, Tibor Kočtúch. Hneď v nasledujúcom roku 1984 vystriedal R. Machu na predsedníckom mieste Igor Viest ako posledný do roku 1989/90. Členmi boli organizátori pretekov Tibor Kočtúch, Ivan Ďurka, František Adamík a Stano Melek. Mená uvádzam len podľa mojich spomienok, písomné archívne materiály (SHZ / SHS JAMES) sa nezachovali.

Nadväzne na zvyšovanie športovej úrovne a dosahovaných výsledkoch doma i v zahraničí komisia pristúpila k vyhlasovaniu Majstrovstiev Slovenska. V súlade s dohodou o nominačných a majstrovských súťažiach (kapitola Slovenský pohár) sa vyhlasovali od r. 1980 na pretekoch na Ďumbieri v Nízkych Tatrách. Dosiahnutiu prvenstva v takejto majstrovskej súťaži však chýbalo do roku 1984 medailové ocenenie dosiahnutého úspechu. Spoluprácou Stanislava Meleka, Mariána Šajnohu a dizajnérky Mariky Poldaufovej z Kremnice vznikol návrh medaile „Majstrovstvá Slovenska v skialpinizme“. V zlatom, striebornom aj bronzovom prevedení ich následne vyrobili v Mincovni Kremnica a odovzdávali sa najlepším pretekárom počnúc rokom 1985.


Rozhodcovia pretekov v skialpinizme

S narastajúcim počtom pretekov na Slovensku od r. 1980 ale aj s pribúdajúcou náročnosťou rozhodcovského umenia, jednotnej interpretácie súťažného poriadku sme cítili potrebu vyškolených rozhodcov. Prvé školenie rozhodcov sa uskutočnilo 18. - 20.1.1985 v Chate Červenej hviezdy na Donovaloch cestou Telovýchovnej školy ČSZTV a výdatnej pomoci Mariána Šajnohu. Na školení sa zúčastnilo celkove 26 účastníkov, 3 účastníci z TJ Jasná, 8 z TJ Biotika, 11 z TJ Lokomotíva, 3 z TJ Metropol Košice, 2 z komisie skialpinizmu. Ďalšie školenie rozhodcov sa uskutočnilo v roku 1992 na chate pri Zelenom plese.

Po školení rozhodcov boli v roku 1986 vyškolení aj tréneri horolezectva – špecializácia skialpinizmus. Školenie opäť organizačne usporiadala Telovýchovná škola ČSZTV. O ich konkrétnej práci a dopade na reprezentáciu sa nezachovali žiadne dokumenty.

Zastavme sa na chvíľu a pozrime sa na spôsob myslenia skialpinistov rokov osemdesiatych minulého storočia. Skialpinizmu sa v tomto období venovali len horolezci, ktorí poznali vysokohorské terény zo svojich zimných horolezeckých túr a boli aj dobrými lyžiarmi. Horolezecká komunita tak vnášala zo svojej podstaty zásady morálky, entuziazmu a etiky pôsobenia v horách aj do novej vytvárajúcej sa komunity skialpinistov. Nikto vtedy nepochyboval, že skialpinizmus je súčasťou horolezectva (lezenie a lyžovanie) a kto boli (sú) ľudia, ktorí vykonávali(-jú) skialpinizmus. Dôkazom toho sú „Výkonnostné stupne v skialpinizme“ ktoré spracovali Igor Viest - predseda komisie skialpinizmu s Arnom Andrášim.

Výkonnostné stupne v skialpinizme

Igor Viest, Arno Andráši, JAMESÁK č.3/1985 – stručný obsah

Pre dosiahnutie niektorého z 3 výkonnostných stupňov, majstrovskej výkonnostnej triedy po majstra športu v skialpinizme bolo potrebné splniť rôzne požiadavky z teoretických a praktických znalostí ako aj športových výkonov v skialpinizme. V teoretickej časti to boli hlave - orientácia, poznanie horstiev doma i v zahraničí, lavínová problematika, ochrana prírody, techniky a bezpečnosť pohybu vo vysokohorskom teréne (lezenie / lyže), taktika vykonávania túr, spôsoby športového tréningu a podobne. V športovej časti v prvom rade horolezecké výkony v lete a v zime počnúc II.-III. stupňom obtiažnosti UIAA v najľahšom III. výkonnostnom stupni až po V.-VI. stupeň obtiažnosti pri majstrovskej triede. Požadované boli aj prechody horských hrebeňov, sediel, tatranských dolín, účasť na pretekoch až po extrémne zjazdy. Hodnotené boli aj viacdňové prechody u nás aj v Alpách so zlyžovaním vrcholov nad 4000 m, účasť na zahraničných pretekoch a expedíciách. Súčasťou majstrovskej triedy a majstra športu okrem ovládania aspoň jedného cudzieho jazyka bola tiež odborná publicistická a prednášková činnosť vo sfére horolezeckého športu, dosiahnutie vyhodnotenia dvoch najlepších výkonov v skialpinizme na svetovej úrovni podľa rozhodnutia komisie skialpinizmu.

Týmto krátkym výpisom chcem poukázať na jednoznačnú spojitosť používania lyží v exponovaných horolezeckých terénoch kde lezenie a lyže tvoria jeden komplexný celok. Súčasne poukazujem aj na vtedajšiu výbornú teoretickú a výkonnostnú úroveň skialpinistickej komunity.

K naplneniu účelu výkonnostných tried akosi nikdy nedošlo.

Práca komisií do roku 1990 pozostávala prakticky len zo zabezpečenia pretekov v skialpinizme v spolupráci s organizátormi pretekov. Predseda komisie zastupoval organizátorov na výkonnom výbore vtedy Slovenského horolezeckého zväzu SÚV ČSZTV kde zaisťoval finančné krytie všetkých pretekov. Stávalo sa však, že v niektorých prípadoch (sú uvedené v textoch pretekov) museli vypomôcť okresná a krajská organizácia horolezeckého zväzu v rámci svojich rozpočtov.


Rok 1990 - rok zmien

Zmena spoločenského systému po roku 1989 priniesla veľa nového, mení sa športový svet, organizácia ČSZTV zaniká a s ním aj Slovenský horolezecký zväz. Vytvára sa nová nástupnícka organizácia horolezcov - Slovenský horolezecký spolok JAMES, ako samostatný a svojprávny subjekt so sídlom v Bratislave. Usporiadateľom pretekov sa tak stáva priamo SHS JAMES. Môže sa konečne bez problémov cestovať do západnej Európy i do celého sveta. Aj do našich športových obchodov sa dostáva skialpinistický výstroj, čo dovtedy nebolo samozrejmé. Spoločnosť sa rýchlo mení, menia sa vzťahy v štátnych firmách, mnohé štátne podniky zanikajú, vznikajú nové firmy už na báze súkromného podnikania. V Tesle Liptovský Hrádok (1990 - 91) sa začal vyrábať lavínový vyhľadávač zn. Berdin, ktorý je dôležitým doplnkom skialpinistického vybavenia. Konečne prichádza náhrada doteraz používanej lavínovej šnúry. Takmer okamžite sa dopĺňa do výbavy organizátorov a povinne aj pretekárov. Ide predsa o zvýšenie bezpečnosti pri pohybe v lavínovom prostredí. Od roku 1992 – 93 sa stáva povinnou výbavou na pretekoch v skialpinizme.

Obnovuje sa aj komisia skialpinizmu (1991 - 1992) s predsedom v osobe Juraja Gantnera a so staronovými členmi, ktorá prevzala model práce dovtedajších komisií. V ďalších rokoch komisiu formovali 1994 – 1997 – Dušan Trizna, 1998 – 2003 - Peter Kubaško, 2004 – 2005 – MUDr. Katarína Belicová. Náplňou práce komisie bolo hlavne organizovanie pretekárskej činnosti a prípravou reprezentácie. V rokoch 2005 – 2006 sa pretekárska komisia pretransformovala do SSA.

V zmenených podmienka trhového hospodárstva a financovania pretekov aj to bol úspech. Jurajovi Gantnerovi sa podarilo na základe dobrých výsledkov našich pretekárov v zahraničí a cez svoje diplomatické kontakty vybaviť usporiadanie druhého kola Európskeho pohára 1993 v našich Vysokých a Západných Tatrách – pozri zápis komisie v Kežmarku 1992. Stalo sa tak po prvýkrát v ére pretekov v skialpinizme na Slovensku. Podrobnosti a výsledky Európskeho pohára 1993 sú rozpísané v jednotlivých kapitolách.

Aj keď už vtedy dosahovali naši pretekári výbornú úroveň (Pierra Menta Tivoly zlato 1988, striebro a bronz 1989 a iné) bolo jasné, že seriózna práca s prípravou pretekárov na reprezentáciu Slovenska je nevyhnutnosťou. S prípravou reprezentácie začal už v roku 1992 Juraj Gantner. Peter Šperka ako výborný horolezec a ostrieľaný pretekár dobre rozumel pretekovému skialpinizmu. Preto od roku 1995 prevzal aj prácu trénera reprezentácie. Na základe výsledkov Slovenského pohára reálne vytvoril podmienky pre prípravu pretekárov na základe ktorej robil výber vhodných kandidátov do reprezentácie. O preteky v zahraničí bol však veľký záujem a tak cestovala na preteky často aj vtedajšia širšia zostava reprezentácie.
Dokumenty 1980-1992

Preteky na výslní

Rasťo Dutka, Jamesák, 2/1996 (krátené)

„Málo športov sa môže pochváliť takými medzinárodnými úspechmi, aké dosiahli naši skialpinisti. O tom za akých podmienok sa rodia sa porozprával Rasťo Dutka s Petrom Šperkom, šéfom slovenskej reprezentácie.

Minulá sezóna bola pre nás mimoriadne úspešná a nadviazať na medzinárodné úspechy bude ozaj náročné. Na prvých ME sme získali zlato zásluhou družstva Mošková - Heczková a striebornú medailu si vybojovali Madaj s Triznom, tretí boli Leitner s Matošom. Rovnako skvelé úspechy dosiahli slovenskí reprezentanti v Európskom pohári.

Z hľadiska perspektívy je zaujímavý fakt, že v minulej sezóne nemali reprezentanti na domácej pôde prakticky žiadnu konkurenciu, ktorá ešte potrebuje nazbierať skúsenosti.

Ako vyzerá príprava nášho reprezentačného výberu?

Vzhľadom k rôznym miestam svojich bydlísk trénujú viac-menej samostatne. Ale po víkendoch sa spravidla stretnú a trénujú spoločne. Družstvá začínajú letnou prípravou, čo znamená aj účasť na rôznych vysokohorských behoch vo Veľkej Fatre, v Nízkych Tatrách, na Tatranskej magistrále, Psotkovom memoriáli, ale i v Alpách. Pripravujeme pre nich duatlony (beh+horská cyklistika) v Žiarskej doline a na Pieninách.

Nasleduje otrepaná, nudná, ale nutná otázka - čo peniažky?

Ročne na našu činnosť potrebujeme približne milión korún, pričom podpora JAMES-u pokrýva len tie najnutnejšie požiadavky na reprezentačné výjazdy. Jednotlivé družstvá majú samozrejme svojich sponzorov na materiálne vybavenie, pokrytie štartovného a ciest na zahraničné podujatia. Radi by sme na činnosť reprezentačných družstiev získali jedného sponzora, aby sme mohli vystupovať pod jednou hlavičkou. Zatiaľ sa nám to nedarí, verím že tohtoročné výsledky k tomu dopomôžu. Nemusím ani pripomínať, ako by to zlepšilo podmienky na prípravu a samotné preteky.“


Pred novou sezónou

Dušan Trizna, Jamesák 6/1997 (krátené)

„Čoskoro sa opäť rozbehne Slovenský pohár v skialpinizme. Oproti minulým ročníkom pripravujeme niektoré, dúfajme pozitívne zmeny.

Najsamprv chceme tento fyzicky náročný šport sprístupniť aj širokej horskej verejnosti, rekreačným skialpinistom, čo si až tak nepotrpia na medailové miesta. Rovnako to umožní aj návrat bývalých pretekárov, ktorým či už vek či kondícia nedovoľujú dosahovať voľakedajšie špičkové výkony. Očakávame aj mladých junákov s minimálnym vekom 16 rokov, tu pravdaže so súhlasom rodičov, ale všetkých tých, ktorí sa hanbia, otáľajú, krútia nosom a hľadajú kadejaké výhovorky. Pre túto pospolitosť bude pripravená menej náročná trať B s prevýšením maximálne 1500 m na deň. Trať A – ťažká, bude určená fyzicky zdatným, súťažným typom v kategóriách – muži a ženy od 18 rokov, veteráni od 35 rokov. Celá táto banda A + B sa musí preukázať pred štartom lekárskou prehliadkou nie staršou ako 1 rok. Nie je dôležité zúčastniť sa, ale vyhrať – alebo naopak?

Popri diplomoch, vecných cenách, nejakých tých grošoch a bodoch odmenou môže byť zážitok hlboko prežitý v lone hôr, alebo niečoho iného. Bodové hodnotenie: 1. miesto 20 b., 2. miesto 17 b., 3 miesto 15 b., 4 miesto 14 b. atď. pri jednodňových pretekoch a pri dvojdňových sa tieto hodnoty vynásobia koeficientom 2. Veríme, že sa oživí spoločenská časť, utužia priateľstvá, nadviažu nové kontakty.

Reprezentačné A-družstvo v počte 6 členov a B-družstvo v rovnakom počte navrhne reprezentačný tréner na základe výsledkov a pozorovaní na pretekoch a sústredeniach a na základe nominačných pretekov jednotlivcov. Finančné a materiálne zabezpečenie bude také, aké možnosti komisia skialpinizmu bude mať. Repre-mančaft musí rešpektovať pravidlá reprezentácie. Po skončení sezóny komisia skialpinizmu objektívne vyhodnotí a ocení najextrémnejšie zjazdy a skialpinistické prechody. Apelujeme na potencionálnych adeptov, aby o svojich aktivitách niečo napísali, zdokumentovali a odoslali na adresu predsedu komisie skialpinizmu Dušana Triznu ….“


Spomienky na roky 1998 – 2003

Peter Kubaško

„Predsedu komisie skialpinizmu som prevzal po Dušanovi Triznovi v roku 1998. V roku 2000 Peter Šperka odišiel z postu trénera reprezentácie a začal vykonávať prácu delegáta pre styk s medzinárodnou skialpinistickou úniou ISMC. Bol som absolventom FTVŠ a pretekal som vo viacerých športoch (vytrvalostné bežecké disciplíny v lete, bežecké lyžovanie, skialpinizmus) som po sezóne roku 2000 začal vykonávať aj prácu trénera reprezentácie. Popri týchto funkciách som 5 rokov pretekal v pretekoch Slovenského pohára v A kategórii, 2x na pretekoch Pierra Menta Tivoly, bol som na ME v Ovronaze vo Švajčiarsku, aj na pretekoch v Česku a Poľsku.

Pre predsedu komisie v tom čase bolo veľmi dobre, že bol zaradený do výkonného výboru SHS JAMES. Tam som mohol lobovať a presadzovať výhody pre slovenský skialpinizmus. Išlo hlavne o financie čo sa mi aj darilo.

Komisia vytvárala veľmi dobré podmienky pre tento šport. Dôraz sa kládol na Slovenský pohár, ktorého súčasťou boli preteky: Vysoké Tatry, Nízke Tatry (Chopok), Západné Tatry - Žiarska dolina a Červenec, Malá Fatra – oblasť Vrátna aj Trusalová, Kráľova Hoľa (Telgárt). Víťazi Slovenského pohára mali nasledujúci rok zaplatenú účasť na pretekoch dvojíc Pierra Menta Tivoly (Francúzsko). Na Pierra Mentu sa chodilo každý rok. V každom druhom roku to boli aj Majstrovstvá Európy. Tam sme dosahovali stabilne dobré aj pódiové umiestnenia. Vtedajšiu reprezentáciu tvorili za mužov Dušan Trizna s Milanom Madajom, Miro Leitner s Petrom Svätojánskym, za ženy to boli Jana Heczková Madajová s Mirkou Paliderovou, Anna Pažitná s Lenkou Lackovičovou. V širšom kádri boli ešte Peter Matoš, Mário Čellár, Richard a Pavol Žilkovci, Milan Juroš, Branislav Kacina, Igor Fabrícius, Paľo Pacho Bičian.

Venovali sme sa aj juniorom a kadetom, ktorí už mali svoje pretekové kategórie vo Svetovom pohári. Pretekali aj v zahraničí, kde dosahovali dobré výsledky (Kováčik, Kořínek, ….., Blaško, Jurinová, Saloňová). Robili sme s nimi aj sústredenia (Žiarska dolina, Štefánikova chata, Vysoké Tatry – Štrba). Všetko sme financovali z rozpočtu komisie a vedel som zohnať financie aj od sponzorov.

Pravidelne sme pracovali s reprezentáciou dospelých. V medzi sezóne sme sa stretávali na rôznych aj viac dňových pretekoch. Hlavne v behu do vrchu, horské maratóny – Veľká Fatra (50 km), Nízke Tatry (48 km), Psotkov memoriál; duatlony v Žiarskej doline, na Pieninách. Na nich sme testovali výkonnosť pretekárov. Sústredenia na snehu bývali na Téryho a Štefánikovej chate.

Reprezentácia sa v každej sezóne zúčastňovala 5 – 6 pretekov Európskeho poháru (Alpy, Dolomity, Pyreneje). Všetko hradila komisia skialpinizmu. Najlepšie umiestnenia v Európskom pohári boli často do tretieho miesta. Pretekári pravidelne trénovali a zaradili sa medzi Európsku špičku. Poliaci a Česi boli výkonnostne značne pozadu.

Po náročných jednaniach sa podarilo vrátiť preteky Európskeho pohára na Slovensko a v roku 1999 sme vo Vysokých Tatrách organizovali jeho dvojdňové preteky na Hrebienku. Trate boli vedené v Malej a Veľkej Studenej doline a v Skalnatej doline. Organizátorom bol Himalaya club s podporou komisie skialpinizmu. Parametre tratí boli: 1. deň dĺžka 28 km, stúpanie 2 380 m; 2. deň dĺžka 17 km, stúpanie 2 050 m. Počas pretekov spadla vo Filmárskom žľabe lavína, ktorá zasiahla niekoľkých súťažiacich ale našťastie nikoho nezasypala.

Nasledovali preteky v Ovronalpski (Švajčiarsko) – dĺžka 24 km, stúpanie 2750 m.“


Nové vízie

Peter Kubaško, Jamesák 1/2000

„Skialpinizmus si získava čoraz viac priaznivcov v rekreačnej aj športovej forme. Čo sa týka športového skialpinizmu patrí Slovensko k svetovej veľmoci. Mená reprezentantov Madaj, Trizna, Leitner, Heczková sú ozdobou najprestížnejších medzinárodných pretekov. Naši pretekári sa umiestňujú na najvyšších priečkach európskych pretekov. Myslíme si, že by sme z hľadiska športových výsledkov dosiahnutých na medzinárodnej scéne zaslúžili väčšiu pozornosť slovenských telovýchovných orgánov.

Našim problémom sú peniaze. Peniaze, ktoré hýbu svetom. Aj športovým svetom. V systéme telovýchovných štruktúr patríme pod SHS JAMES, kde z celkového rozpočtu dostávame na činnosť skialpinizmu 30%. Predstavuje to sumu okolo 300 000 SK. Táto suma nie je schopná pokryť našu organizátorskú a bohatú pretekársku činnosť doma aj v zahraničí. Výjazdy slovenského reprezentačného družstva mužov, žien, juniorov a kadetov na preteky Európskeho pohára, majstrovstvá Európy a na najprestížnejšie podujatie v Európe Pierra Menta Tivoly sú veľmi nákladné, nie je možné pokryť tieto štarty.

Bolo by veľkou škodou, keby sme nepokračovali v úspešnej reprezentácii Slovenskej republiky v zahraničí. V tejto zlej finančnej situácii je pre nás jedinou možnosťou nájsť vhodného a primeraného sponzora. Lenže povedzme si úprimne, sponzori na Slovensku vymreli, niet ich. To je dnes pasé, zoderiete si nohy a zoženiete väčšinou športový materiál, ale hotové peniaze tak potrebné na činnosť vám dnes nikto nedá. Možno si čitateľ povie „Buďte radi, že máte aspoň toľko, je ťažká situácia a basta.“ Áno, môže byť aj taká reakcia. Ale nám nejde o to, aby sme plakali nad našou situáciou ale aby sme rozprúdili dialóg medzi ľuďmi ktorým záleží na slovenskom skialpinizme a jeho tradícii. Pomôžte, podebatujte s nami, príďte s podnetnými návrhmi, nápadmi, dobrou myšlienkou. Viac hláv, viac rozumu. Bojíme sa, že sa to raz (a to nebude dlho trvať) všetko zrúti a my urobíme krok späť a budeme súťažiť len na domácich pretekoch. Tento neutešený stav nás mrzí aj z toho dôvodu, že slovenský skialpinizmus čakajú nové vízie.

Po vlaňajšom rozpade CISAC vzniknuté ISMC kladie dôraz na modernizáciu a skvalitnenie skialpinistických pretekov. ISMC presadzuje pre európskych pretekárov možnosť štartovať v roku 2002 na americkom šampionáte a ďalej rozširovať úroveň týchto aktivít. Od roku 2002 sa budú organizovať každý druhý rok majstrovstvá sveta v skialpinizme a budú sa striedať s majstrovstvami Európy. Toto je nová štruktúra, pretože MS sa zorganizujú po prvýkrát v histórii.

Ďalšou novinkou z dielne ISMC je európsky šampionát jednotlivcov seniorov a osobitne juniorov. Pre našich špičkových skialpinistov sú to nové možnosti preniknúť na svetové športové kolbištia, ale tieto nové možnosti vyžadujú nové projekty a nové prístupy a je našou povinnosťou zabezpečiť toto v plnej miere.“

Peter Kubaško spomína ďalej:

„Vo februári 2002 sme sa zúčastnili prvých Majstrovstiev sveta v Serre Chevalier Francúzsko, kde sme zaznamenali veľký úspech spočívajúci v 3. mieste M. Leitnera s P. Svätojánskym a 10. miesto D. Triznu s M. Madajom. Ženy obsadili krásne 6. miesto – M. Paliderová s J. Madajovou. Na MS bola aj súťaž jednotlivcov a hodnotená bola aj kombinácia v súťaži družstvo / jednotlivec. Naša reprezentácia v súčte všetkých umiestnení na MS obsadila 4. miesto. Tieto umiestnenia jednoznačne potvrdzujú zaradenie našich reprezentantov do svetovej špičky v skialpinizme a veľmi významne hovoria o vysokej úrovni slovenského skialpinizmu ako celku!

Medzi tým prebiehal Slovenský pohár, ktorý komisia finančne dotovala. Každý organizátor dostal na preteky finančnú čiastku 30 000,- Sk. Ceny boli obstarané cez sponzorov. Súťažilo sa hlavne v dvojčlenných družstvách. Juniori a kadeti v jednotlivcoch. Do priebehu pretekov boli zaraďované aj technické prvky horolezeckého charakteru. Parametre etáp bývali od 18 – 28 km so stúpaním 2300 – 2700 m.

Ešte vo februári 2001 sme sa zúčastnili na Majstrovstvách Európy vo Francúzskom Miage Contamine. Jednodňové preteky boli veľmi zle organizačne pripravené – zmätok, chaos, hanba. Tam som sa rozhodol, že my vo Vysokých Tatrách pripravíme dôstojnejší európsky šampionát. Bol to však veľký problém presadiť organizáciu takýchto pretekov mimo Alp. Vybavovali sme to 2 roky, kým sme presvedčili ISMC, že na to máme. Potrebovali sme na to letecké snímky, kamerové záznamy, veľa papierovej korešpodencie aj dokladovať finančné krytie. Nakoniec sa podarilo vybaviť ME na jar 28.-30. marca 2003 do Vysokých Tatier v oblasti Hrebienka, Malej a Veľkej Studenej doliny. Niekoľkoročná vytrvalá športová diplomacia konečne slávila úspech v podobe pridelenia ME v skialpinizme Vysokým Tatrám. Na ME sa oficiálne zúčastnili 4 činovníci ISMC-UIAA: Luís López - Delegát ISMC-UIAA, André Dugit -predseda poroty, Jordi Canals – Tecnický delegát, Oriol Garotte – Výpočtový technik. Čestné predsedníctvo: Predseda SOV - Fr. Chmelár, minister financií SR I. Mikloš, prezident UIAA MC-NAUGHT DAVIS, reprez. SR v lyžovaní Jana Gantnerová, predseda SHS JAMES Pavol Vaško, Primátor Popradu Anton Danko, primátor Mesta V. Tatry Ján Mokoš.“

Mediálnym partnerom bola Slovenská televízia. Riaditeľka druhého programu pani Marta Gajdošíková nám vo všetkom vyšla v ústrety. Z každého súťažného dňa sa robili dokrútky pre divákov STV. Krátke šoty prevzala aj televízia Eurosport. Športoví novinári z celého Slovenska spracovávali príspevky pre svoje redakcie. Predseda SOV F. Chmelár nám vyšiel v ústrety v antidopingových kontrolách, ktoré uhradila SOV. Mali sme k dispozícii vrtuľník. Komisia skialpinizmu získala značný sponzorský príspevok.“

ME boli veľkou prezentáciou a oslavou skialpinizmu na Slovensku.

Po ukončení sezóny 2003 po 5 rokoch plodnej práce ukončil P. Kubaško svoje aktivity v práci komisii, či už ako predseda či tréner reprezentácie z podnikateľských a rodinných dôvodov. Jeho odchodom skončilo aj priame zastúpenie skialpinistov vo výkonnom výbore SHS JAMES. Pri príležitosti 80. výročia JAMESu na Popradskom plese bol udelený Petrovi Kubaškovi Zlatý odznak SHS JAMES za organizátorskú a trénerskú prácu. Obdobie rokov 1998-2003 bolo obdobím najkvalitnejšej manažérskej práce komisie skialpinizmu vedenej Petrom Kubaškom odrážajúca sa v kvalitne zorganizovaných domácich pretekov s dosiahnutím najlepších športových výsledkov v reprezentácii na zahraničných pretekoch.


Nová komisia – nové názory

V zápisoch Výkonného výboru SHS JAMES je zaznamenané:

„Po úspešných ME 2003 v skialpinizme vo Vysokých Tatrách a veľmi dobrých výsledkov našich pretekárov v predchádzajúcich rokoch, ukončil svoju činnosť predseda komisie Peter Kubaško a bolo potrebné nájsť nového predsedu a zriadiť novú komisiu pretekov v skialpinizme.

Vedenie SHS JAMES postupovalo v tomto smere maximálne demokraticky, oboznámilo so situáciou širokú skialpinistickú obec (stretnutie na Chate na Červenci vo februári 2003-pozn. autora) a na jej návrh vymenoval výkonný výbor SHS JAMES za predsedníčku komisie MUDr. Katarínu Belicovú, aj keď ju nikto prakticky nepoznal. Garanciou tohto návrhu bol Miroslav Leitner, ktorý túto nomináciu inicioval.“

Spolupráca komisie s výkonným výborom spolku postupne akosi viazla. Komisia požadovala, na základe reálnych športových výkonov, zabezpečenia Slovenského pohára, tréningového procesu a reprezentácie, dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie činnosti (poznámka autora) Zápis ďalej uvádza:

„MUDr. Belicová Katarína viedla komisiu priveľmi ambiciózne, jej činnosť presahovala jej kompetencie dané SHS JAMES aj na úrovni zahraničných vzťahov. Nezhody sa postupne vyostrovali hlavne v oblasti výšky čerpania peňazí pre usporiadanie pretekov a reprezentácie. Vzhľadom k neoprávneným aktivitám predsedkyne komisie a po viacerých upozorneniach výkonného výboru SHS JAMES na tieto skutočnosti, výkonný výbor spolku aj na základe priameho uznesenia valného zhromaždenia spolku odvolal dňa 28.5.2005 Mudr. Belicovú a celú komisiu z funkcie.“ Toľko citát zo zápisu VV SHS.

Reakciou na odvolanie z funkcie a zrušenie pretekárskej komisie iniciovali MUDr. Katarína Belicová s Miroslavom Leitnerom vytvorenie samostatnej pretekárskej organizácie pre preteky v skialpinizme pod názvom Slovenská Skialpinistická Asociácia (SSA). Organizátori pretekov postupne prechádzali pod krídla asociácie, ale akosi tu nebolo možné plne nadviazať na dovtedajšie výsledky. Toto dianie zapríčinilo útlm výjazdov reprezentácie a tým ústup slovenských skialpinistov z medailových umiestnení na zahraničných pretekoch.

Vývoj pretekového skialpinizmu v zahraničí smeroval k zaradeniu skialpinizmu medzi olypíjske športy. S tým súvisel aj systém pretekania na čistý dosiahnutý čas, čiže štart – cieľ. Dlhoroční protagonisti športových výkonov pomaly odchádzali z pozícií favoritov, prichádzali noví ľudia do organizovania komisie a pretekového skialpinizmu. Mladí pretekári ešte nedorástli na dráhu predznačenú Leitnerom, Triznom, Madajom, Svätojánskym, Madajovou, Moškovou, Paliderovou, Pažitnou.


Vtedajšia situácia očami Miroslava Leitnera

„V dobe kedy už existoval Európsky pohár, neskôr vznikli Majstrovstvá Európy, pridali sa Majstrovstvá sveta a vznikol svetový pohár sme cestovali na preteky aj do USA a inde.

Zjednocovali sa pravidlá, disciplíny a všetko išlo smerom k rýchlosti a nie k nejakej technickej náročnosti v zmysle horolezectva. Zastávam názor že je to viac lyžiarska disciplína. Však vznikli okrem pretekov jednotlivcov, kde je podľa pravidiel cca 1600 výškových metrov ± 10% , čo je tak na 1 hod 15 min aj vertikály, kde už nemusíš vedieť ani lyžovať. Vznikli šprinty – to je disciplína na max. 3 minúty a trúfam si povedať, že na toto sa vie pozrieť aj laik. Je to najzaujímavejšia disciplína pre divákov - ktovie ako to berú pretekári. Tiež sú štafety krajín atď. Štafety sme robili u nás už v roku 2005, keď sa vo svete ešte nerobili. Spravidla v Jasnej popri svetovom pohári na ďalší deň alebo následne na Štrbskom Plese na mostíkoch.

V princípe snáď okrem šprintov (čo je o náhode aj šťastí) rozhoduje výsostne kondícia a ako vie ten človek lyžovať. Nič iné. Jedine že by bol také drevo, že sa šmykne na nejakom pešom úseku, ale to by sa taký človek nenaučil lyžovať.

Preteky dvojíc už svetový pohár v súčastnosti ani nemá, nie je o to záujem. Dvojice štartujú len na klasikách.

Pretekový skialpinizmus sa vyvíjal absolútne do rýchlosti, k podstatne väčšej individuálnej schopnosti jednotlivca a aj jeho presadzovaniu. K tomu samozrejme je naviazaná úroveň zdatnosti pretekára, keď kondičná úroveň najlepších pretekárov skialpinistov je na úrovni iných aj olympíjskych športov. Toto trochu dosť v Jamese nepochopili a stále sme si len vymieňali názory či je skialpinista horolezec alebo nie. Ale bolo treba trénovať v prvom rade kondíciu a lyžovanie. Jednoducho toto bolo to podstatné pre preteky. A základňa sa tiež mohla budovať len z takých ľudí. Napr. bežci boli veľmi dobrí ak by vedeli lyžovať. Však v čase najlepších výsledkov bežcov Bajčičák, Bátory – chodili aj k nám na preteky, kde u vertikálu sa vedeli presadiť, ale u jednotlivcov nie, lebo nevedeli lyžovať. To na margo toho, že keď štartoval Bátory na M SR u nás na Chopku tak Vaško (vtedajší predseda SHS JAMES) bol zhrozený, že čo sa stane ak vyhrá a že ako to, že sme ho pustili na štart atď.. Jasné, že prišiel so stratou takmer hodinu aj keď na prvom kopci bol asi tretí. To len na margo veci. Ale keď vtedy vznikali vertikály na šampionátoch, tak bežci by boli dobrí adepti, a vlastne sú doteraz.

Menilo sa to rapídne a rýchlo. Iste, u nás sa trochu spalo a nechápalo čo sa to deje. Vychádzalo sa z takej tradície. Síce prijemnej ale nie schopnej konkurovať svetu. Takže vznik nových podujatí – typov pretekov, výrazná zmena a požiadavka na rýchlosť a kondíciu + lyžiarske schopnosti (nie všade).

Boli aj ďalšie zmeny. Vznikla medzinárodná organizácia (ISMC neskôr ISMF), ktorá mala cieľ dostať skialpinizmus na olympiádu. To stále platí. Z UIAA táto organizácia (v roku 2008) vystúpila, lebo jednoducho je to iný šport.

Rozvíjal sa internet s množstvom informácií. Stránka komisie bola len súčasťou celkovej stránky JAMES-u www.james.sk bez možnosti operatívneho vkladania informácií. Takže informácie k pretekárom a organizátorom išli veľmi pomaly a potrebovali sme urýchliť informácie. Tak sa založila webová stránka www.skimountaineering.sk, ktorá bola dôvodom na mnoho vecí a možno aj na rozpustenie komisie pri JAMES-e. Ale bol to nevyhnutný krok k všeobecnej informovanosti organizátorov aj pretekárov, to je fakt. Nechcem sa zbytočne vracať k tej dobe, kde sa všetko rapídne menilo. Skialp preteky sme tak či tak museli riešiť len my - myslím pár organizátorov a pár ľudí čo riešili výjazdy a preteky v zahraničí + nejaký tréning. Nakoniec sa to ukázalo, že v JAMES-e vlastne nemal kto riešiť preteky a prešli kompetencie na SSA.

Samozrejme, jeden z viacerých dôvodov nespokojnosti bolo, že sa vôbec neodzrkadľovali výsledky dosiahnuté na svetových podujatiach v rozdelení dotácie z ministertva školstva pre skialpinizmus. Dotácia sa v JAMES-e rozdelila vždy rovnako, nezávisle na kvalitných výsledkoch, čo sme nepovažovali za spravodlivé. Ako som uviedol, v JAMES-e nechápali podstatu zmeny v pretekovom dianí v skialpinizme vo svete, my sme chceli ísť ďalej so svetom.“ Toľko vyjadrenie Mira Leitnera.

Vzniknutá situácia po zrušení komisie pretekového skialpinizmu bola kompetenčne dosť neprehľadná a tak preteky v roku 2006 (peniaze z dotácií) boli ešte usporiadané v rámci SHS JAMES ale už bolo jasné, že vznikajúca skialpinistická asociácia preberie postupne všetky preteky pod svoje krídla. SSA sa neprezentovala ako horolezecká organizácia a tak nemohla byť členom UIAA ani (vtedy) jej pretekovej súčasti ISMC, kde Slovensko zastupoval výhradne SHS JAMES. O aktuálnej situácii v pretekovom skialpinizme sa diskutovalo aj na Valnom zhromaždení SHS JAMES 25.3.2006 za účasti M. Leitnera a MUDr. K. Belicovej, kde sa prejednával aj „Návrh na prechod kompetencií v skialpinizme na SSA“. Valné zhromaždenie prijalo uznesenie v znení: „Dodržať súčasný právny stav, pokračovať v doterajšej činnosti so snahou ju neustále zlepšovať a pokiaľ sa situácia vo svetovom skialpinizme nezmení, nerobiť zmeny ani na pôde SHS James.“ (zápis vz2006) Konečné riešenie prišlo až v priebehu roka 2007.

Po zrušení komisie pretekov v skialpinizme zostali pod SHS JAMES len jedny preteky družstiev v Žiarskej doline, organizátorom ktorých boli horolezci z Bobrovca a Žiaru - Smrečian. Tieto preteky položili základ pretekom „Bokami Západných Tatier“ od roku 2008, ktoré zachovávajú horolezecké princípy klasického skialpinizmu.

Zápisnica č. 6/2007 VV SHS JAMES z 23. 11. 2007 na Maníne

„Výkonný výbor SHS JAMES rozhodol o ukončení riadenia pretekov v skialpinizme v zmysle uznesenia posledného valného zhromaždenia spolku (marec 2007), vzhľadom k tomu, že nebolo možné ustanoviť funkčnú komisiu pre túto činnosť. Táto skutočnosť bude následne oznámená na ministerstvo školstva SR v súvislosti s čerpaním peňazí zo štátneho rozpočtu. Predseda spolku zároveň oznámi ukončenie členstva SHS JAMES v ISMC, ktorá riadila preteky v skialpinizme v rámci UIAA.“


Vzájomným nepochopením stanovísk obidvoch strán došlo k rozdeleniu skialpinizmu
        jednej komplexnej športovej činnosti, na pretekajúcu a nepretekajúcu verejnosť.


Slovenská skialpinistická asociácia (SSA)

SSA vznikla 3.9.2005, etablovala sa ako plnohodnotná preteková organizácia vystupujúca ako občianske združenie fungujúce z dotácie Ministerstva školstva SR podobne ako iné športy na Slovensku. Eviduje okolo 15 skialpinistických aktívnych klubov s celkovým počtom členov okolo 150 situovaných v podhorí horstiev tradičných pretekov. Prevzala zabezpečenie všetkých pretekov v skialpinizme okrem pretekov v Západných Tatrách, ktoré naďalej zostali podľa vôle ich organizátorov naďalej zastrešené pod SHS JAMES. Novovzniknutá asociácia vytvorila priestor pre výkonných pretekárov a prípravu dorastu cestou klubov. V prípade záujmu organizuje výjazdy našich juniorov a kadetov na kemp mládeže, ktorý sa pravidelne organizuje začiatkom zimy v Alpách. Vedenie SSA spracováva kalendár pretekov, zaisťuje ich usporiadanie cestou dotácií a sponzorov, vyhodnocuje úroveň pretekárov. Na základe umiestnení v kalendárnej sezóne nominuje športovú reprezentáciu.

Pretekári už nemusia byť horolezcami.

Z príspevku SSA na Skialpmítingu 2007 v Starom Smokovci ( www.skimountaineering.sk - krátené: „Postavenie skialpinizmu ako súťažného športu si upevnilo pozíciu v povedomí ľudí a ide výrazne dopredu – výkonnostne, marketingovo, sociálnymi sieťami a získava tak ďalších priaznivcov. Vývoj pretekárskeho športu v skialpinizme išiel míľovými krokmi dopredu. Zmenilo sa jeho postavenie v chápaní verejnosti a pretekový skialpinizmus sa usadil ako veľmi zaujímavá športová disciplína. Okrem výborných športových výsledkov tomu napomáhajú aj súčasné možnosti propagácie sociálnymi sieťami. Rýchlo nadviazal na predchádzajúce výborné výsledky z rokov 1995 - 2005 a dosiahol všetky atribúty pretekového športu so všetkým čo k tomu patrí. Pretekári už nemusia byť horolezcami v jeho pravej podstate, ale sú to v prvom rade vysoko trénovaní „atléti“ ktorých športovým náradím sa stali lyže a stúpacie pásy, ich „telocvičňou“ príroda. Účasť v hlavných kategóriách pretekov doma i v zahraničí je podmienená príslušnou licenciou. Pretekársky skialpinizmus sa tak posunul na úroveň profesionálneho športu a je obdobou iných súťažných zimných športov.

Výrazný posun nastal až so zavedením Majstrovstiev Európy (od roku 2003), striedavo s Majstrovstvami sveta (od roku 2002). Vznikli nové disciplíny - vertikálne preteky (len výstup bez zjazdu) a štafety, ktoré mali už dlhú tradíciu hlavne v Taliansku, Rakúsku a Španielsku. Prevažne sa jedná o večerné preteky, priamo v lyžiarskom stredisku, kde si prídu skialpinisti zmerať rýchlosť a stretnúť sa. Je to zároveň ideálny spôsob ako ukázať preteky nováčikom. Preteky na Štrbskom plese si už získali svoju obľubu a sú príkladným vzorom spolupráce organizátora a Národného parku TANAP. Dopad pretekov na životné prostredie je takmer neexistujúci.“

Vytvoriť organizáciu športovcov s vysokými ambíciami v oblasti reprezentácie, nadviazať na výborné dovtedajšie výsledky je jedna vec, ale rozbehnúť a udržať vysoký športový štandard je vec druhá. Vedenie SSA nadviazalo na celoročné aktivity Petra Kubašku a organizujú celoročné športové aktivity na rozvoj kondície, napĺňajú tréningový proces aj účasťou na duatlonoch, behoch do vrchu, sledujú na medicínskej báze stav výkonnosti najlepších pretekárov (medicínsky kemp) a podobne.

Nájsť podporu členskej základne v smerovaní SSA nebolo v priebehu viacerých rokov jednoduché a došlo k vážnym rozporom medzi vedením a členskou základňou. Iniciátori vytvorenia SSA boli tak v roku 2016 vo vedení asociácie vystriedaní novým vedením. Miroslav Leitner s MUDr. Katarínou Belicovou však z diania v pretekovom športe nevypadli, naopak, zostali v ňom naďalej. Venujú sa obchodnej činnosti prospešnej pre skialpinizmus (predajne Aktiv Planet) a organizujú niektoré z pretekov v skialpinizme (napr. skialp maratón) na vysokej úrovni. Foto maratón 2017


Licencia pretekára

Po zrušení komisie pretekárskeho skialpinizmu v máji 2005, sa vlastne neudialo nič drastické, pretože k zrušeniu komisie skialpinizmu dochádzalo aj v minulosti a čuduj sa svete, pretekársky skialpinizmus pokračoval ďalej. Záujem o pretekanie ani chuť organizovať nikomu nikdy totiž nechýbal. Uvedený zámer komisie z februára 2005 o vytvorenie samostatnej pretekárskej evidencie dostal tak aj podobu reálneho registrovania pretekárskej verejnosti do novej samostatnej organizácie pretekárov v SSA.

Miro Leitner vysvetľuje: „V tomto období už existoval tlak z ministerstva školstva SR na evidenciu nielen členov ako takých ale aj tých čo majú pretekové licencie. Tento tlak bol aj zo strany ISMC na štart len evidovaných športovcov. Postupne zavádzaním tohto pravidla to dopadlo tak, že v zahraničí sa na Svetovom pohári môže štartovať len ak mu to dovolí zástupca v danej krajine a musí byť členom daného zväzu. Takže od medzinárodných organizácií, ktoré chceli licencie až po ministerstvo školstva ako podporovateľa činnosti zväzov, ktoré chceli presnejšiu evidenciu sa tlak na licencie zvyšoval. Otázne je či sa dalo členské vykladať ako licencia, to je na posúdenie, ale stále to bolo o rozlíšení bežného člena od aktívneho člena s ambíciami výkonného pretekára.“

Pretekárske licencie sa následne prvý krát uplatnili v sezóne 2006.

Pretekárska licencia – A

pretekári so športovými lekárskymi prehliadkami súťažiaci v pretekárskych kategóriách „A“ - muži, ženy, veteráni, juniori a juniorky18 - 20 roční, kadeti a kadetky 15 – 17 roční. Predná strana je zhodná s členským preukazom.

Pretekárska licencia – B

pretekári súťažiaci v otvorených kategóriách „B“ - muži, ženy, veteráni, juniori a juniorky, kadeti a kadetky. Predná strana je zhodná s členským preukazom.

Dôsledok tohto diania sa prejavil neskôr vo vyhodnocovaní domácich pretekov, kde kategóriu „A“ tvorili výhradne členovia SSA a všetci ostatní bez pretekárskej licencie boli hodnotení v kategórii „B“, ktorá bola pôvodne určená pre rekreačných skialpinistov. Často výkonnejší pretekári kategórie „B“ boli týmto odsunutí do úzadia pretekov, do polohy akéhosi „krovia“ vytvárajúceho „len“ dobrú pretekovú atmosféru podujatia. Doterajšia prax každých pretekov aj v Slovenskom pohári bola vo vyhodnotení všetkých účastníkov pretekov (horolezci, horská služba, horskí vodcovia, ostatní) súčasne s uvedením každého účastníka vo výsledkovej listine podľa reálne dosiahnutých bodov alebo dosiahnutého času. Kategória „B“ bola neskôr vyhodnocovaná len v rámci pretekov, ale nedostala sa do hodnotenia Slovenského pohára. Strácal sa tak postupne prehľad o výkonnosti skialpinistickej komunity ako celku.

Súčasnú podobu licencií podľa „Súťažného poriadku SSA“ pre rok 2019, sa dozvedáme v článku 2. účasť: „V rámci pretekov slovenského pohára sa súťaží v kategóriách A a B (open). V celkovom poradí slovenského pohára je vyhodnocovaná kategória A. Štart v kategórií A je podmienený tým, že každý pretekár musí byť držiteľom platného preukazu vydaného národnou federáciou.

Pokiaľ pretekár reprezentuje svoju krajinu v pretekoch skialpinizmu, musí byť zaregistrovaný Národnou Federáciou. Pretekári so zastavenou činnosťou od materského oddielu - klubu alebo od disciplinárnej komisie národnej federácie alebo ISMF, nie sú pripustení na štart na všetkých podujatiach riadených SSA a ich variáciách.

Pre pretekárov v “B – kategórii “/ open / nie je povinnosťou byť zaregistrovaný v národnej federácii.

Medzinárodnú licenciu ISMF môže za Slovenskú republiku získať len pretekár, ktorý má Slovenskú štátnu príslušnosť a je zaregistrovaný v Slovenskej skialpinistickej asociácii v danom roku a spĺňa výsledkové kritériá v príprave a na podujatiach, čím je zaradený do reprezentačného družstva. Zároveň má platnú lekársku prehliadku od športového lekára. Taktiež dodržiava zásady pre propagáciu Slovenska a Slovenskej skialpinistickej asociácie...“


Rok 2019 - Nezanedbateľné aktivity

„Bokami Západných Tatier sú naše najväčšie preteky. Trojdňové zápolenie dvojíc napísalo tento rok 13. kapitolu. Veľmi nás teší, že sme dokázali s organizátormi týchto veľkolepých pretekov prebrať niekoľko dôležitých bodov. Obe strany môžu zo vzájomnej kooperácie v budúcnosti len ťažiť. Rovnako sa nám podarilo získať sponzora pre reprezentáciu čo sa týka materiálnej výbavy. Zatiaľ vám nič viac neprezradíme, všetko sa dozviete v pravý včas.

Ako prvý slovenský športový zväz sme oficiálnym partnerom mySASY. Opäť sa potvrdzuje to, že chceme v slovenskom športe udávať trendy a kráčať s dobou. Aj skialpinisti budú riešiť svoj biofeedback na vysokej úrovni.“ Dokumenty 1999-2007


Reprezentácia

Do štátnej reprezentácie v rokoch 1977 – 1990 neexistovala žiadna nominácia. Jednoducho kto si dokázal vybaviť peniaze a vycestovacie dokumenty (pas, devízový prísľub, schválenie vycestovania od komunistickej strany, vycestovaciu doložku), ten vycestoval. Študenti (FTVŠ) cestovali cez študentské organizácie, niekto si cez známosti nechal poslať peniaze zo zahraničia s určením na vycestovanie. Samozrejme, že veľa tu hrali úlohu kontakty, známosti v zahraničí aj doma. Napriek vyhodnocovaniu Slovenského pohára v skialpinizme sa len minimálne prihliadalo na jeho výsledky, ale v podstate cestovali najlepší. Z najlepších družstiev totiž nebola formovaná oficiálna reprezentácia, prví tréneri skialpinizmu boli vyškolení až v januári 1985. Bratia Gálfyovci, Timo Zuzula, Ján Filipský boli absolventi Vysokej školy telesnej výchovy v Bratislave. Myšlienka utvorenia reprezentačného družstva a reprezentačného trénera, aj vzhľadom na problémy s vycestovaním či materiálnym vybavením ani raz nebola navrhnutá na prejednanie v komisii skialpinizmu. A to bol šéfom komisie tiež absolvent FTVŠ Igor Viest. V reprezentácii sa pohybovali okrem menovaných aj iní absolventi FTVŠ a ich partneri, prípadne výkonní členovia horskej služby a sem tam aj niekto pomimo ako napr. Viktor Beránek, Stano Melek, Juraj Gantner, Miro Antoška a iní. Akosi nikto necítil v tej dobe potrebu utvorenia takéhoto inštitútu aj pre skialpinizmus.

Koniec koncov, na zahraničných pretekoch žiadny organizátor nepožadoval nejakú „nominačnú kartu“. Postačovalo prihlásiť sa na mieste pretekov organizátorovi, ktorý spravidla prižmúril oko a nepožadoval úhradu štartovného pre družstvá socialistického bloku. Peniaze, vycestovacie doklady si aj tak musel vybaviť každý sám, čo sa nie vždy podarilo. Takže nejaký nominačný postup pri takom nemasovom športe ako bolo horolezectvo – skialpinizmus bol nerealizovateľný.

Iná situácia vznikla po roku 1990, kedy opäť cestovali do zahraničia aj reprezentanti v skialpinizme a tu už bolo jasné, že je potrebné sa venovať aj trénerskej práci. Trénovanie reprezentácie sa ujal Peter Šperka (cca r.1993), ktorý mal najlepší prehľad o vtedajších výkonoch pretekárov. V roku 1998 prevzal funkciu predsedu komisie skialpinizmu po Dušanovi Triznovi Peter Kubaško. V roku 1999 Peter Šperka odišiel z miesta trénera reprezentácie a začal vykonávať prácu delegáta pre styk s medzinárodnou skialpinistickou úniou ISMC. Peter Kubaško s odborným športovým vzdelaním a pretekovým zázemím nadviazal na prácu svojho predchodcu aj v trénerskom zameraní. Na jar roku 2004 Miroslav Leitner nadviazal na dobrú prácu P. Kubaška a pokračoval v rozbehnutých aktivitách zimnej a letnej prípravy.

Po nezhodách komisie a Výkonného výboru SHS JAMES vytvorili v roku 2005 Slovenskú Skialpinistickú asociáciu. Organizovanie všetkých pretekov, okrem pretekov „Bokami Západných Tatier“, prevzala od roku 2006 SSA vrátane prípravy a nominácie pretekárov na reprezentáciu. Po pár rokoch dobrej práce dochádza v riadení SSA k zmenám na riadiacich miestach a podľa ústneho podania starostlivosť o prípravu pretekárov prevzali na seba jednotlivé kluby. Od roku 2007 zabezpečuje výber a nomináciu reprezentácie podľa dosiahnutých domácich výsledkov vedenie SSA.


Komisia tradičného skialpinizmu SHS JAMES a vznik inštruktorského zboru

Záujem o skialpinizmus v športovej verejnosti postupne od 90. rokov narastá, skialpinizmus sa stáva rozšíreným a populárnym športom. V roku 2000 preto vytvára SHS JAMES, popri komisii pretekového skialpinizmu, novú komisiu klasického skialpinizmu, ktorú tvorili: Ján Matlák, Miro Dzuroška a Martin Murár. Predsedom komisie sa stal výborný horolezec Karel Jakeš, ktorý bol zameraný najmä na vytvorenie hodnotiacich kritérií pre extrémne zjazdy. Po jeho tragickej smrti v novembrovej lavíne roku 2002 prevzal vedenie komisie Martin Murár.

Pred rokom 2000 došlo k výraznému rozšíreniu záujmu o skialpinizmus vo verejnosti (výstroj, preteky). SHS JAMES sa preto rozhodol vytvoriť popri pretekovej komisii aj Komisiu tradičného skialpinizmu. V rokoch 2000 – 2002 bol jej predsedom Karel Jakeš, 2002 – 2004 Martin Murár. Po zrušení komisie pretekového skialpinizmu v roku 2004 zostala v SHS JAMES len Komisia tradičného skialpinizmu. 2004 – 2007 pracovala komisia v zložení – Stanislav Melek, členovia Bohuslav Štofan, Michal Gerčák, Martin Ondreáš, v rokoch 2008 – 2010 - Marta Furdíková, členovia Michal Danko, Stanislav Melek, Martin Šperka. Práca komisie stále akosi viazla a tak začiatkom roku 2011 prevzal komisiu Ján Matlák. Jano zvyknutý na „strohejšie prístupy“ zaviedol do práce komisie nový štýl práce. Komisia sa stretávala, urobila sa nová koncepcia, pripravili sa materiály pre vyhodnotenie túr a extrémnych zjazdov. Ako vedúci niekoľkých výprav do Himalájí pripravil a viedol aj prvú skialpinistickú expedíciu na vrchol Dhaulágiri 8167 m kde bolo plátované jeho zlyžovanie. Jeho prácu však zhatila tragédia na expedícii, kedy základný tábor zasiahla vlna extrémneho sneženia s následnou lavínou. Jano Matlák zahynul spiaci v stane pod hrubým nánosom lavíny.

Zloženie komisie v rokoch 2011 – 2013 – Ján Matlák, Norbert Švanda, Stano Melek, Tomáš Petrželka, Miroslav Peťo. Po odchode J. Matláka prevzal komisiu od jesene 2014 - 2018 - Norbert Švanda v zostave - Stano Melek, Tomáš Petrželka, Miroslav Peťo a Michal Danko. V roku 2019 výkonný výbor SHS JAMES poveril vedením komisie Jána Blažeja, ale pre veľké pracovné vyťaženie a nedostatok času funkciu nevykonával. Po jednom roku sa vzdal funkcie.

Od roku 2020 sa ujal vedenia komisie Richard Zaprihač, ktorý si za členov komisie zvolil opätovne Norberta Švandu, Stana Meleka, Miroslava Peťa a Michala Danka.

Koncepcia práce komisie

Pre prácu komisie boli spracovávané „koncepcie rozvoja skialpinizmu“ (1980, 2005, 2011) avšak ani jednu sa nepodarilo realizovať. Výkonný výbor SHS JAMES v januári 2008 stanovil prvé základné oblasti činnosti komisie spočívajúcej v podávaní informácií pre skialpinistov prostredníctvom webu, organizovanie skialpinistických akcií na spôsob skialpfestu so zameraním na metodiku, bezpečnosť, ochranu prírody atď., organizovanie skialpinistických pretekov mimo formátu ISMC, teda etapové preteky formou rallye, neskôr aj výkonnostný a extrémny skialpinizmus. Komisia v priebehu rokov spracovala opakovane kritériá pre hodnotenie výkonnosti skialpinistov, strmých a extrémnych zjazdov (1985-výkonnostné triedy; 2006, 2011). V súčasnosti (2020) komisia rozbieha evidenciu výkonných skialpinistov a v dohľadnej dobe sa počíta s vyhodnocovaním nesúťažných výkonov v skialpinizme.

Všetky komisie mali a majú trvalý záujem na zmene návštevných poriadkov národných parkov v prospech skialpinizmu. Aby sme vedeli koľko skialpinistov sa pohybuje v piatich horstvách Slovenska zorganizoval Stano Melek v rokoch 2009-2010 „Anketu skialpinistu“ cestou dotazníka na webovej stránke spolku. Výsledky boli publikované opäť na stránke JAMESu, ale pre zmeny v postavení horolezcov – skialpinistov zostali nevyužité. Snahy komisie nenachádzajú často podporu vo výkonnom výbore spolku JAMES. Skialpinizmus sa vykonáva stále vo väčšom rozsahu napriek nesúladu s návštevnými poriadkami. Kamzíkov stále pribúda napriek návštevám skialpinistov v zakázaných terénoch. Podľa oficiálneho sčítania kamzíkov bol počet kamzíkov v roku 2016 vyše 1300 ks; v roku 2017 – cca 1350, boli zlé podmienky pri sčítavaní kamzíkov, v roku 2018 – 1451 ks. Tak či onak, návštevnosť horstiev je v súčasnosti oveľa viac podmienená vhodnými snehovými a poveternostnými podmienkami ako tomu bývalo donedávna.

Od roku 2010 organizuje Komisia tradičného skialpinizmu SHS JAMES „Stretnutie horolezcov – skialpinistov“ na záver sezóny vždy na niektorej z chát vo Vysokých a Nízkych Tatrách. Stretnutie trvá od štvrtku do nedele a zúčastňuje sa na ňom spravidla 80 – 100 účastníkov. Na stretnutí sa vykonávajú individuálne alebo spoločné túry pod vedením inštruktorov skialpinizmu. Večer je spestrený zaujímavým programom z prostredia skialpinizmu, priateľskými rozhovormi, vzájomným spoznávaním sa a pod..


Cesta k inštruktorskej kvalifikácii

Martin Murár a Stanislav Melek

Do roku 1990 sa skialpinizmu venovali len horolezci, ktorí poznali vysokohorské terény zo svojich zimných horolezeckých túr, boli aj dobrými lyžiarmi, mnohí si zdokonaľovali vedomosti a technické zručnosti na pretekoch v skialpinizme. Okolo roku 1995, kedy už bol výstroj pre skialpinistov dostupnejší, sa začali venovať skialpinizmu aj iní ľudia ako horolezci. Takpovediac ľudia, ktorí neboli v horských podmienkach na lyžiach doma. Postupne boli zavedené kurzy v skialpinizme v Horolezeckej škole JAMES (1995), neskôr aj v horolezeckej škole Murária (2001) a Encián (2002). Tieto kurzy viedli inštruktori horolezectva, ktorí ovládali techniku lyžovania v strmých terénoch, poznali náuku o snehu a lavínach, smerovanie trasy v teréne a podobne.

Enormný nárast popularity nepretekárskych foriem skialpinizmu po roku 2000 si vyžadoval aj potrebu vyškolenia dobrovoľných metodických pracovníkov – inštruktorov, pre vzdelávanie širokej verejnosti. Získanie akreditácie vzdelávania metodických pracovníkov podliehalo splneniu požiadaviek Akreditačnej komisie Ministerstva školstva SR, kde bolo potrebné dokladovať odborné vedomosti prvých lektorov výcviku, čo bolo možné zaistiť jedine v zahraničí. Komisia preto rozhodla o vyslaní dvoch inštruktorov horolezectva na preskúšanie prebiehajúce v riadnom kurze inštruktorov skialpinizmu v Rakúskej horolezeckej organizácii Alpenverein. Toto stanovisko odsúhlasilo aj vedenie JAMESu. Marián Šajnoha cestou Horolezeckej školy Encián v roku 2003 preto zaistil účasť Miroslava Dzurošku a Jana Matláka na preškolení a skúškach inštruktorov skialpinizmu v rakúskych Alpách. Doteraz používaná metodika skialpinizmu postavená na vedomostiach inštruktorov horolezectva vrátane špeciálnych znalostí podnikania v skialpinizme obstála a menovaní kurz ukončili kvalifikačným listom o spôsobilosti vyučovať v oblasti skialpinizmu s neobmedzenou platnosťou.

V celom procese tvorby inštruktorskej kvalifikácie žiaľ zohrávala veľmi negatívnu rolu Národná asociácia horských vodcov UIAGM. Prostredníctvom ich zastúpenia pre horolezectvo v akreditačnej komisii Ministerstva školstva SR blokovala vytvorenie kvalifikácie inštruktora skialpinizmu pre Horolezeckú školu JAMES. V roku 1996 bolo totiž po absolvovaní kurzu menovaných prvých desať vodcov s kvalifikáciou UIAGM. Azda aj preto sa napriek získaniu rakúskeho osvedčenia pre Jana Matláka a Mira Dzurošku v roku 2003 ešte nepodarilo prelomiť blokádu horských vodcov na získanie tak potrebnej akreditácie.

V roku 2004 prebral predsedníctvo komisie skialpinizmu Stano Melek. Vo februári Metodicko bezpečnostná komisia (MBK) SHS JAMES zorganizovala prípravný kurz inštruktorov skialpinizmu pre inštruktorov horolezectva. Výber účastníkov kurzu sa uskutočnil vo februári 2003 na Chate pri Zelenom plese v tandeme predsedu MBK Martina Raka a predsedu komisie skialpinizmu Stanislava Meleka. Požiadavkám inštruktorského kurzu vrátane praktických skúšok z lyžovania vyhoveli traja inštruktori horolezectva Martin Murár, Rudolf Knut a Stanislav Melek. Následne z poverenia metodickej komisie zorganizoval S. Melek ľadovcovú časť kurzu na ľadovci v oblasti Cevedale v apríli 2004. Tam boli realizované praktické metodické nácviky v záchrane po páde do trhliny, ako aj ostatné náležitosti pohybu po ľadovci. Ani túto cestu získania akreditácie pre vytvorenie kvalifikácie „inštruktor skialpinizmu“ sa aj pre už vyššie uvedené skutočnosti nepodarilo dotiahnuť do konca.

V roku 2008 lobing horských vodcov začal strácať svoju silu a tak Marián Šajnoha so Stanom Melekom zrealizovali nulté školenie inštruktorov skialpinizmu. Program školenia podľa Stanovho návrhu schválil Maroš pod dohľadom Horolezeckej školy JAMES. Školenie prebehlo v dvoch častiach.

Prvá 5 dňová časť bola realizovaná vo Vysokých Tatrách s praktickými túrami vrátane prechodu sediel Popradské Pleso – Zelené pleso pri vyhlásenom 3. stupni lavínového ohrozenia. Sprevádzali ju metodické výstupy s priamymi skúškami v teréne. Úspešne sa jej zúčastnili a všetky požadované kritériá splnili: Stano Melek, Rudo Knut, Martin Murár, Noro Švanda, Juraj Zaťko a Erik Bizoň. V roli hodnotiaceho na kurze bol Marián Šajnoha, celoživotný školiteľ v horolezectve a ostatných outdoorových disciplínach.

Druhá časť bola realizovaná na ľadovci pod Grossglocknerom so základňou na Stüdl Hütte pod gesciou riaditeľa Horolezeckej školy C.A.I. Venézia, riaditeľ školy Stefano Ferro - inštruktora horolezectva a skialpinizmu Club Alpino Italiano. Talianskeho garanta tejto časti výcviku zaistil cez svoje kontakty Stano Melek. Počas tejto časti sa uskutočnila aj komparácia slovenskej skialpinistickej metodiky s talianskou na základe demonštrácií v teréne. Na základe výsledkov školenia s certifikátom úrovne kvality C.A.I. udelila Akreditačná komisia Ministerstva školstva Horolezeckej škole JAMES oprávnenie na výcvik a udeľovanie kvalifikácie „Inštruktor skialpinizmu“. Druhej časti sa úspešne zúčastnila kompletná zostava z prvej "tatranskej" časti kurzu. Všetci jej členovia aj na ľadovci splnili praktické aj teoretické kritériá.

Na základe náročného 8-ročného úsilia menovaných mohla konečne Horolezecká škola JAMES udeliť prvé inštruktorské kvalifikácie Stanovi Melekovi, Rudovi Knutovi, Norovi Švandovi, Jurajovi Zaťkovi, Erikovi Bizoňovi, a na základe účasti na kurze v Rakúsku aj Mirovi Dzuroškovi a Jánovi Matlákovi. Šiesti inštruktori boli menovaní aj za lektorov výcviku v skialpinizme. Martin Murár pre závažné pochybenie v procese výcviku získal kvalifikáciu o 2 roky neskôr v historicky prvom riadnom kurze inštruktorov skialpinizmu, ktorý viedli lektori Stanislav Melek, Ján Peťo (SLP), Norbert Švanda a Rudolf Knut.

Po ľadovcovej časti lektorského kurzu Stano Melek dopracoval v spolupráci s Mariánom Šajnohom úplné znenie osnovy výcviku inštruktorov v skialpinizme vrátane otázok s variabilnými odpoveďami testov. Osnova bola postavená na základe štandardov UIAA, ako aj desiatkach rokov priamej metodickej praxe a výkonov jej autorov v skialpinizme. Metodika nadväzovala na normy (manuály, interné osnovy) a metodiku skialpinizmu C.A.I. Takto spracovaná osnova výcviku inštruktorov skialpinizmu bola po odsúhlasení MBK v roku 2008-2009 riadne zaradená do “Systému vzdelávania dobrovoľných metodických pracovníkov SHS JAMES”. Na základe takto spracovaných osnov boli zorganizované do r. 2016 dva dvojročné kurzy inštruktorov skialpinizmu. Druhý kurz v rokoch 2013-2014 lektorovali Ján Matlák, Ján Peťo a Rudolf Knut.

Od roku 2016 mal SHS JAMES k dispozícii 22 inštruktorov skialpinizmu pre výcvik verejnosti a 6, neskôr 5 členný lektorský zbor. Bezplatné a verejne dostupné kvalifikačné práce inštruktorov skialpinizmu rozšírili autorský metodický materiál. Tieto dielka zároveň dokumentujú aktuálne trendy a vývoj metodiky. Samotní inštruktori odviedli a stále odvádzajú obrovské množstvo práce bezplatne, alebo za symbolickú odmenu. Organizácia mnohých veľkých podujatí ako napríklad tzv. "SkialpStretov", by bez ich práce nebola možná. Prostredníctvom kurzov skialpinizmu v rozličnej náročnosti a šírke problematiky zvyšujú bezpečnosť verejnosti používajúcej skialpinistický výstroj v horskom teréne. Pôvodná "jamesácka" myšlienka umožniť komplexné horolezecké vzdelanie všetkým horolezcom sa tak začala priaznivo napĺňať.

Medzitým ako prebiehal zápas o inštruktorskú kvalifikáciu (2000 – 2008) v skialpinizme sa komisia klasického skialpinizmu podieľala v rokoch 2004-2006 na organizovaní „Skialpfestu“ ešte ako súčasti pretekov v skialpinizme, kde skialpinistickú prácu odviedli inštruktori horolezectva. Napriek snahe o vytváranie zázemia pre klasických skialpinistov, práca akosi viazla. V rokoch 2005-2006 vznikli prvé historické a metodické materiály autora Stana Meleka zverejnené na web stránke JAMESu, hľadali sa cesty ako sprístupniť terény národných parkov pre skialpinistov, nadväzovala sa spolupráca so Stanom Klaučom (Skialp míting) a pod. Z komisie odišli Michal Gerčák a Bohuslav Štofan, ktorých hlavným záujmom bolo sprístupnenie terénov Vysokých Tatier skialpinistom. Táto požiadavka nie je splnená do dnes (2020).


Už spomínaný nárast užívateľov skialpinistického výstroja a pohyb značnej časti neodbornej verejnosti v rizikových horských terénoch, sa rozhodol Stano Melek spracovať metodickú publikáciu určenú širokej verejnosti. Toto úsilie nakoniec nadobudlo reálnu podobu na jeseň 2007, kedy vydáva Stano Melek cestou vydavateľstva JAMES SLOVAKIA s. r. o. metodickú publikáciu „Skialpinizmus – horské lyžovanie“. Knižka bola rozpredaná v priebehu jednej zimnej sezóny. Nadväzne Stano doplnil metodickú publikáciu o získané vedomosti z metodiky pohybu po ľadovci (prví inštruktori skialpinizmu) doplnené poznatkami z manuálu Club Alpino Italiano časť „Skialpinizmus“ Druhé vydanie publikácie „Skialpinizmus – horské lyžovanie“ vyšlo na jeseň 2008 v tom istom vydavateľstve.


Skialpinizmus – horské lyžovanie

Marián Šajnoha, Jamesák, 5/2007

„Možno v hodine dvanástej (alebo už aj päť minút po) vychádza príručka Skialpinizmus – horské lyžovanie, ktorej autorom je veľmi skúsený horolezec, skialpinista aj inštruktor horolezectva Stano Melek.

Metodicky ani organizačne nijak a nikým neusmerňované stovky vyznávačov pohybu po zimnej prírode na zjazdových (možno i telemarkových) lyžiach si takúto publikáciu zaslúžili, ale aj naliehavo potrebovali. Tí, ktorí vedia, alebo aspoň ako-tak cítia, že zárukou bezpečného absolvovania lyžiarskej túry je jednoznačne iba poznanie a na ňom vybudované vedomosti, skúsenosti a návyky, budú mať konečne možnosť siahnuť po knižke, ktorá ich k poznaniu dovedie.

Stano Melek zostavil historicky prvú slovenskú publikáciu, ktorej obsahom je skialpinizmus alebo horské lyžovanie, čiže metodika pohybu a pobytu vo voľnej zimnej prírode. Zostavil ju dobre, teda prehľadne rozčlenenú do logicky nadväzujúcich kapitol, bohato doplnenú fotografickými ilustráciami. Knižka je napísaná zrozumiteľným jazykom, bez mentorovania, autor sa čitateľa snaží upozorniť , poradiť, vzdelať. Netvári sa, že vyčerpávajúco vypovedal všetko, čo sa o skialpinizme vypovedať dalo. Naopak, na viacerých miestach knižky navádza čitateľa siahnuť aj po iných prameňoch, lebo suma vedomostí potrebných pre tento šport je rozsiahla. Som presvedčený, že táto publikácia pozitívne ovplyvní bezpečnosť vykonávania lyžiarskych túr. Aj preto ju odporúčam do pozornosti každému záujemcovi o nepretekársky skialpinizmus.“

Ku knihe „Skialpinizmus – horské lyžovanie“ je potrebné dodať, že posledná tretia modifikácia, ktorá vyšla v decembri 2018, obsahuje komplexnú metodiku pohybu na lyžiach vo vysokohorskom prostredí. Publikácia sa opiera o najnovšie poznatky z oblasti lavín, opätovne nadväzuje na prepracovanú taliansku metodiku skialpinizmu C. A. I. v celej šírke a hĺbke. Knižka je doplnená desiatimi videami rozfázovaných techník pohybu uvedených na stránke vydavateľa TATRAPLAN s.r.o. . Táto publikácia bola preložená aj do českého jazyka a vyšla v nasledujúcom roku 2019 v brnenskom nakladateľstve JOTA.

Toto však neboli jediné knižné publikácie, ktoré vyšli na podporu a rozvoj skialpinizmu. Už v roku 2004 vydáva Stano Klaučo cestou Horského internetového klubu knihu„Výber skialpinistických a lyžiarskych túr“, s 2. vydaním v roku 2006. Knižka obsahovala 40 vybraných túr zo všetkých piatich pohorí slovenska. Tento koncept ponuky túr našiel priestor aj v tretej knihe 80. vybraných túr ktorú sa podarilo S. Klaučovi vydať v roku 2017. Súčasťou tejto knihy sú aj orientačné GPS záznamy trás, ktoré operatívne dopĺňajú popisy túr. Informácie nájdete na www.hory.sk.

Ďalším propagátorom skialpinizmu je Bohuslav Štofan, ktorý vydal v roku 1998 najskôr stručnú brožúrku s technickými popismi a nákresmi 72 extrémnych zjazdov v najnavštevovanejšej oblasti Vysokých Tatier. V roku 2008 vydal knihu „Dejiny horského lyžovania, skialpinizmus“ v tvrdej väzbe. Kniha okrem historického vývoja od prvopočiatkov lyžovania popisuje aj osobnosti extrémneho lyžovania.

Do literárnej mozaiky prispel aj Milan Lizuch, stručnou, prehľadnou brožúrkou o lavínach s názvom ABC lavín vydanou v roku 2009 tiež cestou Horského internetového klubu. Brožúrka obsahuje to najdôležitejšie o vzniku lavín, všetko o snehovej pokrývke - náuka o snehu, ale aj ako zistiť aktuálnu veľkosť rizika v teréne vrátane posúdenia vytvoreného profilu snehu. Foto 2008


  1. Skialpinisti a ochrana prírody

Príroda – národné parky -ochranári

Pri realizácii prvých pretekov na Ďumbieri sme akosi nevnímali pohyb skialpinistov v severných kotloch Ďumbiera, ale ani inde v Nízkych či Vysokých Tatrách za problematický z pohľadu ochrany prírody. Neboli sme veľká komunita a pohyb horolezcov, za ktorých sa trvale pokladáme, bol preto v súlade s návštevným poriadkom. Národný park Nízke Tatry (NAPANT) ešte nebol vyhlásený. Takže etapy pretekov 1977 – 1982 sme realizovali aj s využitím severných kotlov Ďumbiera a Štiavnice, vždy popod steny a na niektoré sedlá. Až od roku 1983 bolo nevyhnutné prejednávať trasy pretekov na správe národného parku. Pri realizácii obyčajne dochádzalo k nedorozumeniam, lebo často bolo potrebné dohodnuté trasy upravovať z dôvodu padania lavín, alebo nevhodných poveternostných podmienok. Z dôvodu zaistenia bezpečnosti pretekárov a organizátorov sme boli nútení realizovať preteky aj v iných terénoch ako bolo prejednané. Boli z toho potom nepríjemnosti s vysvetľovaním aj keď k reálnemu (fyzickému) poškodeniu prírody, či jej znečisteniu nikdy nedošlo. Našťastie vždy to obišlo bez sankcií.

Ing. Arch. Milan Marenčák ako pracovník NAPANTu spracoval 21.3.1978 „Správu o súťažiach v skialpinizme rokov 1977 a 1978 v centrálnej časti NP Nízke Tatry“, kde v závere konštatuje: „Hodnotím popisovanú súťaž v skialpinizme z hľadiska ochrany prírody ako nezávadnú“!

Pre komisiu skialpinizmu spracoval 10.6.1980 „Koncept dispozícií pre rozvoj skialpinizmu na Slovensku do roku 1985“ kde okrem „pre“ aj „proti“ uvádza: „Za skialpinistu sa môže považovať iba ten, kto obdivuje neporušenú horskú prírodu a pobyt v nej tvorí neodmysliteľnú súčasť jeho života. Preto chráni jej ekologické a estetické hodnoty, vychováva k láske a ochrane horskej prírody svojich najbližších a spoluúčastníkov svojich osobných túr i organizovaných podujatí.“ Toto je naše krédo, ktoré pre nás platí dodnes!

Prvýkrát som jednal s ochranármi vo veci skialpinizmu v roku 1979 a potom každoročne vo veci etáp pretekov. Individuálne túry v počte 2-8 osôb sa vtedy tolerovali, resp. aj my sme ich považovali za horolezecké túry. Až pred rokom 2000 začíname pociťovať istý tlak aj pri vykonávaní bežných túr.

Odvtedy sa nezmenilo nič, aspoň nič zásadné vo vzťahu národných parkov k tomuto športu ako celku. Pre zlepšenie vzájomných vzťahov Stano Klaučo cestou SSA zorganizoval stretnutie pod názvom „Skialpmíting 2006“ v Starom Smokovci. Z materiálov Skialpmíting 2006 vyberám:

„Do podujatia sa podarilo zapojiť všetky dôležité organizácie, ktoré majú vplyv na to, ako bude vyzerať skialpinizmus v Tatrách v budúcnosti. Z tohto pohľadu si veľmi vážime účasť zástupcov TPN, ktorí nám na základe ich skúseností objasnili systém vykonávania skialpinizmu. Tento tzv. "poľský model" vykonávania skialpinizmu môže byť po istých úpravách prijateľný aj na Slovenskej strane Tatier, keďže by sa tým medzinárodne sprehľadnili podmienky pre výkon tohto športu. Túto otázku veľmi podrobne analyzovali príspevky z pohľadu spravovania územia - ŠL TANAPu ako aj z pohľadu vykonávania praktickej ochrany prírody - S TANAP. Do podujatia sa zapojila aj HZS, ktorá na konkrétnych príkladoch objasnila príčiny a početnosť záchranných akcií skialpinistov, ktoré tiež majú vplyv na ochranu prírody. Športové organizácie pôsobiace v oblasti skialpinizmu - SSA a JAMES objasnili svoje predstavy o skialpinizme, najmä o rozdielnosti vplyvu extrémnych a turistických foriem na ochranu prírody ako aj systém tzv. skialpinistických trás, založený na letných turistických chodníkoch modifikovaných na zimné turisticko - lyžiarske ciele. Skialpmíting 2006 nielen charakterizoval problémy spojené so skialpinizmom a ochranou prírody, ale načrtol aj ich možné riešenia.“ Ochota urobiť obojstranne pozitívne zmeny v návštevnom poriadku zo strany TANAPu ostala však na pôvodnej úrovni.

Dezinformačná kampaň

Iniciovali sme jednanie s vedením TANAPu počas prvého Stretnutia skialpinistov a horolezcov na Popradskom plese (2010). Výsledkom pár hodinovej výmeny názorov však skončilo bez prijatia konkrétneho riešenia pohybu skialpinistov v TANAPe. Našej túry v doline Zlomísk na Dračie sedlo sa zúčastnil aj pracovník TANAPu. Vo verejnej diskusii bol požiadaný o vyjadrenie, či došlo k nejakému poškodeniu prírody na uskutočnenej túre. Jeho vyjadrenie bolo negatívne, t. z. našou činnosťou (skialpinistickou túrou) nedošlo k poškodeniu prírody. Čo k tomu dodať? Kamzíky - video

V roku 2018 sa zistilo, že TANAP nemá platný návštevný poriadok (NP). Na pripomienkovanie sa však dostala verzia NP z roku 2009 zásadne obmedzujúca pohyb horolezcov, horských vodcov, skialpinistov atď.. Športová verejnosť, zastúpená svojimi organizáciami SHS JAMES, SVTS, KST, SSA cestou tzv. Závažnej pripomienky“ zverejnenej na internete, odmietla takýto návrh NP vyše 16000 podpismi. Ministerstvo Životného prostredia bolo nútené zastaviť pripomienkovanie odmietnutého návrhu Návštevného poriadku a pripraviť nový, dúfali sme, že na úrovni 21. storočia. Prešlo viac rokov od zastavenia pripomienkovania, nejaké jednania prebehli, ale zostalo akési divné nerozhodné ticho. Čo bude ďalej, či sa prikloníme k vyspelým horským krajinám je stále otázkou budúcnosti.


Skialpinizmus masovým športom

Kým sa skialpinista stane výkonným pretekárom potrebuje najskôr poriadne pričuchnúť k podobám tohto športu, naučiť sa techniky šliapania, lyžovania aj lezenia skalných či kombinovaných terénov v zime. Ani pretekári sa nevypracujú na slušný výkon v pretekoch bez vykonávania bežných, náročných a výkonnostných túr. Po obyčajne niekoľkoročnom „chodení po horách“ sa niektorí rozhodnú zapojiť do pretekania, otestovať svoju výkonnosť, ale iní zostanú naďalej verní náročným a krásnym túram. Aj vyslúžilí pretekári sa obyčajne vracajú k vykonávaniu bežných skialpinistických či horolezeckých túr. Skialpinizmus je aj bez pretekov dostatočne vzrušujúca aktivita v širokých možnostiach realizácie.

Slovo „SKIALPINIZMUS“ sa v súčasnosti používa pre označenie všetkých športových aktivít, kde je využívaný skialpinistický výstroj. Od využívania zjazdových tratí a trás lyžiarskej turistiky rôznej výkonnosti, cez klasické etapové preteky či novodobé disciplíny súčasných pretekov až po extrémne zjazdy všade sa hovorí o skialpinizme. Bolo by vhodné nezabudnúť, že skialpinizmus je v prvom rade neoddeliteľná spojitosť lezenia a používania lyží v horách vyjadrená slovami ski – alpinizmus alebo horolezectvo.

Pretekanie, ale aj dostupnosť kvalitného výstroja umožňuje návrat obrovskej športu chtivej verejnosti na terény poznávané v čase vykonávania dnes už dávnych pretekov. Terény Krížnej, Ploskej, Ďumbiera, malofatranských Kriváňov a iných hôľnatých terénov sa tak stávajú Mekkou slobodného skialpinizmu. Vo Vysokých a Západných Tatrách je to obmedzenejšie, skialpinisti sú nútení vykonávať skialpinizmus v mnohých prípadoch „na čierno“ napriek tomu, že činnosť skialpinistov nijako neporušuje princípy ochrany prírody - neničí ju! Len znenie návštevného poriadku akosi nevie „pochopiť“, že aj obyčajný športovec bez príslušnosti k ochranárskemu združeniu môže mať ochranársky vzťah k prírode čo je / býva dokonca aj jeho životným záujmom. S rozvojom umelého zasnežovania a tiež v obdobiach s nedostatkom prírodného snehu, začala šliapania chtivá verejnosť využívať skialpinistický výstroj na šliapanie po zjazdovkách na kopec. Mnohí ľudia skúšajú „čo to je“, pretekári zas využívajú zjazdovky na tréningové výstupy a zjazdy po práci, alebo pri nedostatku snehu vo voľnom teréne. Mnohým takéto vychádzky postačujú, určite poslúžia na zvyšovanie kondície a návykov. Dôvodom je aj istá bezpečnosť na zjazdovkách pred lavínami, prešliapaná „stopa“ a takmer žiadne orientačné starosti ak odhliadneme od situácie, kedy je zjazdovka ponorená do hmly, alebo aj tmy. Je tu však aj nebezpečenstvo iného charakteru – úprava terénov ratrakmi zavesenými na lane, ktoré v noci jednoducho nevidno, alebo zrážka s rýchlo zjazdujúcim lyžiarom či freeriderom. Doménou výkonných skialpinistov zostávajú extrémne zjazdy, náročné aj viac denné horské prechody hrebeňov a sediel v našich aj zahraničných horách, či výškové zjazdy himalájskych štítov. Sú to často výkony hodné výkonu pretekára na majstrovstvách sveta v skialpinizme. Ponúkajú širokú paletu poznávania množstva zasnežených terénov po celom svete. Vzhľadom k nepopierateľným fyzickým, psychickým a duševným prínosom pre život človeka sa stáva aj u nás masovým zimným športom širokej verejnosti.

Tradičné stretnutia skialpinistov

Na Tradičnom horolezeckom týždni JAMES 2009 sa opäť stretli starí harcovníci Marián Šajnoha a Stanislav Melek a obidvaja prišli s rovnakým návrhom: „To stretnutie skialpinistov predsa treba nejako uviesť do života!“, lebo už nejaké pokusy boli. Nazvali ho „Stretnutie horolezcov – skialpinistov Skialpstret“. Prvý krát sa ho podarilo uskutočniť na Popradskom plese 8.-10.4.2010. Po troch ročníkoch „Skialpfestu“ - stretnutia zamiešaného do zhonu pretekov, konečne našlo svoju vlastnú, samostatnú akciu tradičného skialpinizmu. Ako sa to všetko zrodilo výborne zachytil Marián Šajnoha na stránkach časopisu Jamesák – Horolezec. Pozvánky na Skialpstret ako aj informácie z priebehu stretnutia boli (sú) zverejňované na webovej stránke SHS JAMES.

Pravidelné každoročné stretnutie v termíne od konca marca do polovice apríla, trvá od štvrtku do nedele a zúčastňuje sa ho spravidla 80 – 100 účastníkov, pričom 50-60% účastníkov sú jamesáci. Organizáciu zabezpečuje 8 – 10 inštruktorov skialpinizmu + 2-3 členovia štábu. Na stretnutí sa vykonávajú individuálne a spoločné túry aj pod vedením inštruktorov skialpinizmu. Večer je spestrený zaujímavým programom pozvaných hostí z prostredia skialpinizmu. Skialpstret sa stáva významným spoločenským stretnutím vyznavačov tradičného skialpinizmu, stáva sa postupne zimnou protiváhou letného THT JAMES možno s názvom „Tradičný skialpinistický týždeň“ tak ako to už v texte o prvom stretnutí naznačil M. Šajnoha. Foto Skialpstret

Usporiadateľom stretnutí je každoročne Slovenský horolezecký spolok JAMES cestou svojej komisie tradičného skialpinizmu najskôr v prvej polovici apríla, ale prezvyšujúce sa jarné teploty je stretnutie presúvané do obdobia na prelome marec – apríl. Prvé štyri ročníky stretnutia organizačne zabezpečoval Horolezecký oddiel TJ IAMES Bratislava, od roku 2014 organizáciu stretnutia zaisťovala Horolezecká škola Encián. Stretnutia sa uskutočnili na Popradskom Plese 4x (2010, 2011, 2016, 2019), Hotel Kosodrevina (2012, 2015), v Chate pri Zelenom plese 3x (2013, 2014, 2018), na Zverovke v Chate Primula 1x (2017). Stretnutie v roku 2020 na Hoteli Kosodrevine bolo nevyhnutné pre pandémiu covid 19 odvolať a počkať na priaznivé podmienky realizácie.


Späť na Zázemie

Stanislav Melek a kol.: Príbeh zvaný skialpinizmus Pozadie pretekov 15 / 15