Od objaviteľských výstupov k pretekom
Príbeh skialpinizmu na Slovensku sa začína koncom 19 storočia. Najskôr najjednoduchším používaním lyží pri pohybe zasneženými horami na oboch stranách Vysokých a Nízkych Tatier a iných horstvách Slovenska. Užívatelia lyží veľmi rýchlo prišli na spôsoby ako ich využívať pre svoj pracovný úžitok, ale aj pre poznávanie prírody či dosahovanie športových výkonov pre oddych i zábavu. Pre ilustráciu športového života s lyžami uvádzam:
„Z dokumentov vieme, že v roku 1902 Peter Havaš prešiel zo Štrbského Plesa na Ostrvu, Sedielko, Krátku; v roku1903 vystúpili Karol Englisch, Karol Jordan a Stanisław Barabasz na sedlo pod Kopu Kondracku; v roku 1905 Ján Hansen, nórsky lyžiar a cvičiteľ, podnikol výstup na lyžiach na Slavkovský štít. V tom istom roku K. Jordan a Janusz Chmełkowski pri zimnom výstupe na Gerlach použili lyže pri nástupe do Velickej doliny. V roku 1908 Matej Zamecki uskutočnil prechod na lyžiach po trase Hala Gasienicowa – Laliové sedlo – Závory – Kôprovské sedlo – Štrbské Pleso. V roku 1911 uskutočnili výstup a zjazd z Kriváňa na lyžiach horský vodca Gąsienica Byrcyn a Janusz Borkuwski. V roku 1916 bratia Komarnicki vystúpili na lyžiach na Svišťový štít.“ (Stanislav Melek, Skialpinizmus – horské lyžovanie)
„Prvým lyžiarom, ktorý vystúpil z južnej strany na vrchol Ďumbiera, bol údajne Oskár Jordán so spoločníkmi 30.marca 1907. Z Ďumbiera uskutočnili prechod hrebeňom cez Krúpovu hoľu na Chopok. Zo severnej strany, v zime roku 1912, úspešne prešiel mikulášsky lyžiar Ondrej Žuffa cez Demänovskú dolinu a Ďumbier do Pohronia. Prvá lyžiarska výprava z Brezna na Ďumbier sa uskutočnila v roku 1920. Ďumbier sa stal odvtedy najvyhľadávanejším miestom breznianskych lyžiarov a turisticko lyžiarske výlety naň sa stali ich pravidelným podujatím.“(Peter Urban, Ďumbier najvyšší z Nízkych)
„Prvým inštruktorom lyžovania vo Vysokých Tatrách, od roku 1901 do 1. svetovej vojny, bol Ján Sýkora.“(Bohuslav Štofan, Dejiny horského lyžovania) Cvičiteľom lyžovania v Nízkych Tatrách na Chate M. R. Štefánika (otvorená 9.9.1928) bol Jozef Záhor, pracovník na chate. (P.Urban-O.Kaliská-J.Pupák, Štefánička)
V rokoch 1918-1920 pôsobil vo Vysokých Tatrách major Tůma spolu s dôstojníkmi armádneho lyžiarskeho kurzu. Vykonali mnoho vysokohorských lyžiarskych túr, na tú dobu s úctyhodnými lyžiarskymi výkonmi. Zlyžovali napríklad z Baranieho sedla do Veľkej Zmrzlej doliny, z Končistej, z Rysov, Patrie, Huncovského a Slavkovského štítu, z Lomnického štítu od Mojžišovho prameňa do Skalnatej doliny. Pri pohľade zo Západnej Železnej brány na sever do Kačacieho žľabu major Tůma konštatoval možnosť zlyžovania tohto žľabu, ale vtedajší lyžiarsky výstroj neumožňoval vykonať takéto náročné lyžiarske túry.(Bohuslav Štofan, Dejiny horského lyžovania)
Lyžiari, turisti, horolezci nosili lyže do kopca na pleci či na batohu, využívali sa aj originálne tulenie stúpacie pásy. Výstup na začiatok vytúženého zjazdu bol chápaný ako nevyhnutná súčasť následného využitia lyží, lyžovanie. Takéto športovanie si vyslúžilo označenie „Lyžiarska turistika alebo Horské lyžovanie“.
H
orské lyžovanie a JAMES
Turistami, lyžiarmi a horolezcami boli aj zakladatelia Slovenského horolezeckého spolku JAMES (14.8.1921), Gustáv Nedobrý (1893-1966), Mikuláš Mlynarčík (1894-1977) a František Lipták (1894-1967). (Ján Petrík, Horolezectvo v Spišskej Novej Vsi) Horolezecký čakan, lano, lyže a skalná veža sú prirodzeným výrazom umenia horolezcov v ich odznaku.
V 20. – 30. rokoch minulého storočia začína rozvoj tohto športu zásluhou novej generácie poľských a slovenských horolezcov a tiež vďaka lepšiemu a kvalitnejšiemu lyžiarskemu výstroju. Najmä známy poľský horolezec Wiaczesław Motyka zlyžoval v tomto období viaceré strmé tatranské sedlá, napríklad Priečne sedlo do Veľkej a Malej Studenej doliny, Baranie sedlo do Malej Studenej doliny a Veľkej Zmrzlej doliny, Prielom do Veľkej Studenej doliny. V roku 1937 Dr. Dezider Reichart vydáva knihu „Lyžiarsky sprievodca po Vysokých Tatrách“ (v roku 1933 a 1936 v nemeckom jazyku) v edícii „Turistické príručky Karpathenvereinu“ s mapou 1:50 000 a popisom 144 lyžiarskych túr od Podbanského po Belianske Tatry vrátane Poľska. O nejednej uvedenej túre (cez Hladké sedlo, Závory, Chalubinského vráta, Nefcerské sedlo,Tichý vrch, Hlúpy, prechody severojužnými dolinami) môžeme dnes len snívať.
(Stanislav Melek, Skialpinizmus – horské lyžovanie)
Ďalšie historické súvislosti o spojení horolezectva s lyžovaním nájdeme v časopise Krásy Slovenska, že v dňoch 15.-22.3.1931 usporiadal JAMES pod vedením Gustáva Nedobrého „Horolezecko – lyžiarsky kurz“ na Hrebienku (Krásy Slovenska, Roč.10, č.4(1931), s.133-134).
O pár rokov neskôr 7.-15.4.1934, usporiadal OKČST Starý Smokovec na Téryho chate „Prvý vysokohorský lyžiarsko-horolezecký týždeň“ opäť pod vedením Gustáva Nedobrého (Krásy Slovenska, roč.13(1934), príloha Vysoké Tatry, roč.4, č.2 (1934), s.14-15).
„V apríli 1941 a 1942 usporiadala Akademický odbor KSTL horolezecko - lyžiarsky tábor na Jamskom plese (asi 20 účastníkov), kde uskutočnili masové výstupy na Kriváň, Krátku a Ostrú.
Horolezecký odbor VŠ Bratislava usporiadal v decembri 1942 horolezecko - lyžiarsky tábor na Kežmarskej chate (asi 70 účastníkov). Uskutočnili masové výstupy na Jahňací štít a na Belanské Tatry. V dňoch 19.- 26.4.1943 opäť horolezecký odbor VŠ Bratislava usporiadal horolezeckolyžiarsky tábor na Téryho chate (9 obvyklých výstupov ako Baranie rohy, Mačacia veža, Ľadový štít, Ľadová kopa, Široká veža).
V zimnom období od 26.12. 1946 do 2.1.1947 usporiadal JAMES – KSTL svoj VII. horolezecko - lyžiarsky tábor na Kežmarskej chate, (70 účastníkov).
V roku 1947 jamesák Karol Skřipský za spolupráce slovenských horolezcov, z ktorých treba spomenúť Gizu Krenovú, Sláva Cagašíka a olympionika Štefana Kovalčíka, nakrútil prvý krátky film o horolezectve s námetom a názvom „Severnou cestou na Kriváň“, ktorý sa premietal v našich kinách. Popri tom vznikol ešte druhý film z vysokohorského lyžiarskeho prostredia „Na lyžiach po hrebeňoch Tatier“. Celý štáb mal základňu na Chate pod Rysmi, vysunutá základňa pod stanmi bola v Nefcerke a prechádzalo sa do Nefcerky cez Kôprovské sedlo na lyžiach.“(A. Puškáš, Priateľstvá na lane a Horolezecký sprievodca, X. diel)
„V medzivojnovom období priekopníci vysokohorskej lyžiarskej turistiky A. G. Luczy spolu s Jánom Frieszom vykonali mnoho lyžiarskych túr, medzi nimi aj prvozjazd Priečneho sedla do Malej Studenej doliny.“ V decembri 1934 bola vytlačená vo vojenskom zemepisnom ústave lyžiarska mapa Vysokých Tatier v mierke 1:75 000 s popisom lyžiarskych a horolezeckých ciest. V roku 1949 vydavateľstvo Slovtour v Liptovskom Mikuláši vydalo mapu Západných Tatier so zakreslenými lyžiarskymi trasami od M. Šaradina.
Po druhej svetovej vojne do roku 1960 Alexander Luczy so svojim otcom A. G. Luczym a pioniermi tatranských lyžiarskych túr J. Frieszom a Júliusom Bendíkom, zvanom Kamzík, vykonali množstvo zjazdov. Ďalšími veľmi aktívnymi vysokohorskými lyžiarmi boli Viliam Maurer, Ján Lichý, Michal Lukáč a syn J. Friesza Ján junior. Lyžovali zo Sedielka a z Baraních rohov cez Baranie sedlo do Malej Studenej doliny. Do Veľkej Studenej doliny zo Slavkovského sedla, z Prielomu,z Priečneho sedla, zo Svišťového štítu, Hranatej veže a Malého Závratu. Zo sedla Váha a z Volieho chrbta lyžovali do Mengusovskej doliny a z Kriváňa k Jamskému plesu. V tomto období, roku 1951 Poliak Maciej Mischke zlyžoval z Rysov k Czarnemu Stawu. Roku 1955 zlyžoval K. Bruck z Lomnického štítu do Lomnického sedla.“(Bohuslav Štofan Dejiny horského lyžovania)
Preteky v alpských disciplínach na Ďumbieri
Svahy Ďumbiera využívali rekreační aj športoví lyžiari nie len z Banskej Bystrice, Brezna či Liptovského Mikuláša. „Tradičnými každoročnými pretekmi sa stali preteky v alpských disciplínach a v alpskej kombinácii na Ďumbieri. Začiatkom 30.rokov sa banskobystrickí pretekári lúčili so zimnou sezónou na Ďumbieri. Postupne z pretekov regionálneho charakteru sa stali celoslovenskými a celoštátnymi. Konali sa vždy koncom apríla začiatkom mája.“ (Veľká cena Ďumbiera, usporiadateľ Západoslovenská župa Zväzu lyžiarov.)(Karol Fremal, Zimný sen)
Na prvom ročníku v r. 1934 sa konal len zjazd, zvíťazil E. Hromádka (Praha) a Ján Ružinský (Banská Bystrica) bol na druhom mieste. Nasledujúci rok sa konala Veľká cena Ďumbiera v zjazde a slalome. Ján Ružinský vyhral v zjazde s takým veľkým rozdielom, že mu to stačilo aj na víťazstvo v dvojkombinácii. Tibor Králik (Banská Bystrica) vyhral slalom a v dvojkombinácii bol tretí. Preteky na Ďumbieri boli srdcovou záležitosťou Jána Ružinského. (Ján Ružinský medailón. Súkromný archív Ivana Králika.)
Od r. 1936 sa usporadúvajú už ako Veľká cena Nízkych Tatier. Víťazi: 1934 – Eduard Hromádka (Praha); 1935 – Ján Ružinský (Banská Bystrica); zo žien zvíťazila Mária Daňová. Štart zjazdu býval pod vrcholom Ďumbiera a 2,5 až 3 km trať mala cieľ v úzkej Trangošskej doline pod Kozími chrbtami. Ženy a juniorky mali trať zredukovanú na polovicu. Slalomové trate boli postavené v muldách Malého Gápľa, na svahoch z Králičky do Zelenej Mlynnej doliny, alebo na svahu do Svätojánskej doliny za Chatou M. R. Štefánika. Na pretekoch 2.5.1942 zahynul Alojz Halaša z Trenčína, nádejný juniorský pretekár. Stalo sa tak v najužšom mieste pod Kozími chrbtami pri ponore jaskyne, ktorá bola neskôr na jeho pamiatku pomenovaná Halašovou jamou. V roku 1944 vyhral preteky známy slovenský horolezec Sávo Cagašík z Batizoviec.
Organizovanie veľkej ceny pokračovalo aj počas druhej svetovej vojny, s výnimkou rokov 1943 pre nedostatok snehu a rokov 1945-1946 kvôli zničeniu Chaty M. R. Štefánika. Od r.1947 pokračujú preteky ďalej. Po sprístupnení južných svahov Chopku sedačkovou lanovkou, tiež poriadaním Veľkej ceny Demänovských jaskýň, sa dostávajú tieto preteky do úzadia a postupne sa zo svahov Ďumbiera vytrácajú a presúvajú sa na prístupnejšie svahy Chopku. (Peter Urban, Ďumbier najvyšší z Nízkych; Matúš Trajteľ, Časopis Tatry 2/2019)
Cesta k pretekom v skialpinizme
Prvý prechod celým hrebeňom N. Tatier so štartom na Kráľovej holi s cieľom na Donovaloch uskutočnili horolezci – lyžiari Jano Banko, Oľga a Zdeno Zibrinovci, Vlado Tatarka a Rakúšan Peinel na jar roku 1961. Ďalší prechod tentoraz vo Vysokých Tatrách uskutočnili 21. mája 1967 A. Luczy, J. Botka, E. Šándory, I. Mátray a M. Kriššák, za 9 hodín 30 minút uskutočnili prechod z Chaty pri Zelenom plese cez Baranie sedlo na Téryho chatu, Priečne sedlo, Zbojnícku chatu, Prielom, Litvorovou a Kačacou dolinou, Východnou Železnou bránou a Zlomiskovou dolinou na Popradské pleso. Počas túry nastúpali 2916 m a v zjazde 2506 m. Použili lyže dlhé 215 cm (A. Luczy použil ťažké zjazdové lyže značky Kästle abfahrt, J. Botka zn. Clear) s čelusťovým viazaním a langrimeny. Iní použili aj skrátené tzv. firnáky, ľahko prenosné v batohu. Všetky výstupy išli pešo vo vibramkách, lyže a lyžiarky v batohu, v sedlách sa prezúvali. Nepoužívali stúpacie pásy.
Alexander Luczy, okrem lyžiarskych túr bol v 60. rokoch propagátorom zlyžovania štítov ako Javorový štít JZ stenou, z Končistej do Lúčneho sedla, zo Slavkovskej kopy do Veľkej Studenej doliny a iné. Spoločníkmi mu boli J. Botka, M. Kriššák, R. Gedeon, Pavol Jech. V roku 1969 s J. Botkom sa pokúšali zlyžovať centrálny žľab Vysokej, ale prišli do neho neskoro, firn už bol primäkký. Svoje zážitky z lyžiarskych túr zverejňoval spolu s popismi a fotkami v časopise Krásy Slovenska. V júli 1969 A. Luczy emigroval do Švajčiarska.
Foto dokumenty LuczyTuristi banskobystrickej TJ Lokomotíva každoročne organizovali od roku 1968 trojdňový turistický prechod Západnou časťou Nízkych Tatier od Čertovice po Korytnicu na bežeckých lyžiach. Severné strmé žľaby a závery dolín ostávali stále nedotknuté.
Ku koncu 60. rokov sa začína venovať vysokohorskému lyžovaniu Pavol Rajtár (1936), pracovník Horskej služby TANAPu vo Vysokých Tatrách. Jeho primárnym záujmom bola účasť na zahraničných pretekoch, ktorú sa podarilo zaistiť v roku 1969, kedy dostali tatranskí horolezci pozvánku na preteky do talianskeho Lecca. Prvé štarty obsadzuje Československo po linke horských služieb.
Po r. 1969 dorástla v Banskej Bystrici nová generácia výkonných turistov, zároveň aj dobrých lyžiarov. Technika lyžovania ale aj lyže s kovovými hranami umožňovali lyžovať strmšie terény. Poznávanie blízkych i vzdialenejších terénov, poznávanie snehových podmienok ich ťahalo stále viac do náročnejších svahov.
Prirodzeným vývojom sme sa tak dostali po r.1970 k zlyžovaniu panenských svahov Krížnej vrátane strmých zjazdov do Veľkej Ramžinej, ako aj strmých terénov Chopku do Derešského kotla a Lukovej doliny, aj keď sme si museli lyže nosiť v batohu. Stúpacie pásy a šliapacie viazanie boli vtedy takmer zabudnutým, v obchodoch neznámym pojmom. O takomto výstroji sme mohli len snívať. Postupne k tomu od r.1971 pribudli letné a zimné horolezecké výstupy v Tatrách, čím sme si privykali na strmosť i náročnosť vysokohorských terénov. V časopise „Krásy Slovenska“ sme so zatajeným dychom čítali články Alexandra Luczyho o zlyžovaní niektorých štítov v Tatrách. To všetko nás priviedlo k tomu, že už v 23.12.1972 Stano Melek s Igorom Malinovským zlyžovali vysokotatranský Kriváň centrálnym žľabom na širších lyžiach zn. Artis Alpe s lankovým viazaním. Bolo málo tvrdého snehu, dalo sa zlyžovať len po hornú hranicu lesa.
Koncom roku 1984 Stano Melek dal dohromady prvý historický dokument „Stručný prehľad vývoja skialpinizmu vo svete a v ČSSR“.
Ten pocit stojí za to
Stanislav Melek, denná tlač, január 1973, krátené.
„V decembri 1972 bola zima chudobná na sneh. Chodili sme preto lyžovať do strmých svahov Veľkej Ramžinej pod Krížnu. Tu nafúkal vietor trochu viac snehu. Dobrých lyžiarov hnala športová vášeň i nadšenie začínajúcich horolezcov ďalej ako len na lúčky Krížnej. Tak vznikla myšlienka zlyžovať Kriváň. Zamrznutým chodníkom z Troch studničiek kráčajú 23.12.1972 Stano s Igorom mlčky, lebo výstroj má svoju váhu. Od Dolnej Priehyby zakladajú na obuv mačky. Sneh je tvrdý, zľadovatený, pád po ňom môže mať nepríjemné následky. Prebytočnú záťaž nechávajú na Hornej Priehybe a v trase predpokladaného zjazdu vystupujú na Kriváň vysoký 2 495m. Bolo jasno a výhľad z vrcholu bol úchvatný nielen na vrcholy Vysokých Tatier, ale aj na Nízke a Západné Tatry, do zrázov Škaredého žľabu a ramena Kriváňa. Po takmer päťhodinovom výstupe oddychovali a pripravovali sa na zjazd. Najnepríjemnejší bol začiatok. Skúsenosti z podobných zjazdov neboli. A lyžovať v smere piliera z Hornej Priehyby, kde z pravej strany videli asi 1000 metrovú priepasť do Kôprovskej doliny a zľava strmý zľadovatelý svah s trčiacimi skalami bez dobrej prípravy takmer nemožné. Až teraz by ocenili tí, ktorí videli prípravu na svahoch Krížnej ich námahu a litre potu. Pozorne a s rešpektom, ktorý si vyžaduje vysokohorský terén začína dosiaľ nepoznaný pôžitok a radosť z vysokohorskej lyžovačky. Po zhruba 42 stupňovom svahu na tvrdom vetrom ubitom snehu lyže našťastie výborne držali. Bezpečne pomedzi skaly lyžovali do miernejšieho terénu a lepšie vysneženej časti až na Hornú Priehybu. Tu si konečne vydýchli od napätia. Dokázali to. Podaním ruky vyslovujú si navzájom poďakovanie i spokojnosť s tým, že sa im podaril vstup do neznámej, veľmi lákavej oblasti športového diania na Slovensku, do skialpinizmu. Bol to ich prvý vážnejší zjazd. Či bol prvý aj z Kriváňa, nevieme. Možno áno, možno nie. Ale na krásnom a hlbokom zážitku to nič nemení.“
V nasledujúcich rokoch akoby sa horským lyžiarom v Banskej Bystrici otvorili brány dokorán. Rýchlo sa nadobúdali skúsenosti v menej náročných a lepšie prístupných Nízkych a Západných Tatrách. Za krátku dobu sa mohli pochváliť peknými výsledkami ako sú náročné zjazdy centrálnym žľabom Vysokej (1975), Lomnický štít na Lomnické sedlo aj cez Cmiter do Skalnatej doliny (1975),v roku 1976 Končistá, prvozjazdy z Čierneho a Kolového štítu , Satanov žľab, Ovčiarska lávka k Téryho chate, sedlo nad Skokom a Malá Bašta k Popradskému Plesu a iné sedlá a štrbiny. Stanovými spoločníkmi boli Vlado Melek, Igor Malinovský a iní. Viaceré skialp (lyžiarske) túry (napr. Kriváň 1973, Rysy 1974) urobil s nami aj vtedy 50. ročný JUDr. Jozef Böhmer, horolezec a skvelý lyžiar. Tradičným sa stával každoročný zjazd Kriváňa často v období 1. či 9. mája namiesto pochodovania v prvomájovom sprievode.
Naše extrémne zjazdy voľne nadväzovali na zjazdy A. Luczyho uverejňované od roku 1964 v časopise Krásy Slovenska a po roku 1970 tiež na zjazdy Pavla Rajtára vo Vysokých Tatrách.
Po žľaboch Chopku v Nízkych Tatrách prišli na rad aj severné kotle Ďumbiera, ktoré sme navštívili prvý krát koncom marca 1974. Zlyžovali sme veľa žľabov a boli sme nimi nadšení.
Ďalším významným činom bolo uskutočnenie prvého prechodu 5 sedlami Vysokých Tatier 14.4.1974 od Brnčalovej chaty cez Baranie sedlo, Priečne sedlo, Studené a Litvorove sedlo, cez Východnú Železnú bránu na Popradské pleso (S. Melek, M. Šajnoha, I. Malinovský, Š. Zgodava). Opäť úžasné nadšenie a pokus o zorganizovanie pravidelného každoročného prechodu sedlami. V r.1976 sme ich zopakovali opačne z Popradského plesa na Zelené pleso a Bielu vodu. V ďalších rokoch, spravidla cez Veľkú noc, sme ho absolvovali vždy v inej zostave. Tento prechod je jedným z najnáročnejších prechodov, aké sa kedy u nás v tomto športe robili. Je dlhý cca 20 km, ale stúpanie je až 2250 m (Chata pri Zelenom plese – Popradské pleso).
Do takéhoto diania zimného a jarného lyžovania veľmi dobre zapadalo organizovanie seminárov Mariánom Šajnohom, (učiteľ Telovýchovnej školy SÚV ČSZTV) pre cvičiteľov II. triedy lyžiarskej turistiky (1971 - 76), kde sa vlastne lyžiarsky inštruktori „adaptovali“ na vysokohorské podmienky technikou lyžovania a získavali prvé poznatky o lavínach za účasti Pavla Rajtára, vtedajšieho propagátora skialpinizmu. Koncom apríla 1976 sa takýto seminár uskutočnil na Chate M. R. Štefánika (vtedy Chata hrdinov SNP), tam už bez účasti P. Rajtára. Keďže počasie nebolo najlepšie tak sa rozprávalo o všeličom, spomínali sa severné kotle Ďumbiera, hovorilo sa o pretekoch v zahraničí a možnostiach u nás. Rozbehnutú diskusiu pozorne sledoval chatár Jožko Pupák a po chvíli priniesol návrh Ing. arch. Milana Marenčáka na prechod severnými kotlami Ďumbiera...
O čom sme vtedy nevedeli, alebo súhra priaznivých okolností
Na Chatu hrdinov SNP pod Ďumbierom prišiel pracovať Ing. Jožo Pupák ako chatár v auguste 1975. Častým návštevníkom chaty bol aj Ing. arch. Milan Marenčák, vtedy pracovník vznikajúceho Národného parku Nízke Tatry. Obidvaja boli dobrovoľnými členmi Horskej služby N. Tatry juh, dobre sa poznali z častých pracovných aj horských stretnutí a boli veľmi dobrými priateľmi.
Ing. arch. Milan Marenčák na Veľkú noc v 1973 roku s priateľmi realizoval prechod severnými kotlami Ďumbiera a napísal článok do časopisu „Krásy Slovenska“(roč.50; č. 12) s názvom:
Objavili sme pre vás – Severné kotly Ďumbiera
„Masív Ďumbiera, ktorý predstavuje nielen najvyššiu časť, ale geograficky a turisticky aj jednu z najzaujímavejších oblastí Nízkych Tatier, býva v posledných rokoch v zimnom období pomerne málo navštevovaný. Zásluhu na tejto skutočnosti majú v prvom rade komplexne vybudované lyžiarske strediská v oblasti Chopku, zlý stav pustnúcej Chaty hrdinom SNP pod Ďumbierom, ale nakoniec aj premiestnenie tradičných májových lyžiarskych pretekov o Halašov memoriál spod Ďumbiera na svahy Chopku.
Severné kotly Ďumbiera (2043 m) a Štiavnice (2025 m – druhý najvyšší vrchol Nízkych Tatier) ponúkajú ideálny terén pre zimné horolezectvo a turistické aj extrémne lyžovanie. V zime sú svetom ticha.
Tradiční návštevníci Ďumbiera by radi predstavili túto prekrásnu oblasť širšiemu okruhu milovníkov zimnej vysokohorskej prírody. Preto hodlajú usporiadať náročné preteky s prvkami turistického i zjazdového lyžovania a zimnej vysokohorskej turistiky. Šesť lyžiarov uskutočnilo na veľkonočný pondelok roku 1973 úplný lyžiarsky prechod severných kotlov Ďumbiera, aby preverili reálnosť takýchto pretekov. Za nádherného počasia a na dobrom snehu prešli za dopoludnie trasu : chata Hrdinov SNP (1740m) – Krúpova hoľa (1927m) – Bystré plesá (asi 1630m) – južné sedlo Ludárovej hole (asi 1820m) – záver Ludárovej doliny (1650m) – severovýchodný kotol Štiavnice (1650m) – Štiavnica (2025m) – chata Hrdinov SNP.
Prvý ročník pretekov by sa mal uskutočniť v apríli 1974, v rámci osláv 30 výročia SNP. Trasa však bude dlhšia a náročnejšia. Štartovalo by sa z Chopku, odkiaľ povedie rýchlostný úsek po hlavnom hrebeni na Krúpovu hoľu; z nej po vyššie opísanej trase až do záveru Ludárovej doliny v severovýchodnom kotle Ďumbiera. Pretekári vyjdú z neho exponovaným, strmým žľabom v severnej stene Ďumbiera opäť na hlavný hrebeň v sedle medzi Ďumbierom a Štiavnicou (1995m). Obrovský slalom, postavený od tohto sedla po Halašovu jamu v doline Trangošky a nasledujúci rýchlostný úsek k cieľu pred domom Horskej služby na Trangoške uzavreli by tento okruh, dlhý 10,5 km, so súčtom výškových rozdielov 2,5 km.
Veľkonočný lyžiarsky prechod severných kotlov Ďumbiera potvrdil reálnosť plánovaných pretekov. Všetci účastníci tohto výletu boli obohatení o nezabudnuteľné dojmy z lyžovania v prostredí, ktoré nie je o nič menej dramatické a pôsobivé ako závery najkrajších vysokotatranských dolín.“
Takto Milan ako „vizionár“ už v r. 1973 predpovedal možnosti pretekov v skialpinizme!
Filozovia pretekov
Vedeli sme o organizovaní pretekov v skialpinizme v Alpách, ktorých sa zúčastnil aj P. Rajtár s kolegami z horskej služby. Systém pretekania sa nám celkom páčil, lebo preteky sa veľmi podobali klasickému prechodu – túre, až na to, že na absolvovanie takejto túry sa stanovoval limit a účastníci boli „preskúšaní“ z obrovského slalomu – čiže kvality lyžiarskeho umenia ako aj rýchlosti postupu v tzv. časovke, kde bol určený úsek s meraním čistého času jeho absolvovania. V pretekoch bol aj riadny bivak – tiež súčasť klasickej túry. Pretekalo sa v trojiciach čo tiež zodpovedá bezpečnosti na túrach ďaleko v horách. Prekonávanie lezeckých úsekov klasifikácie I-II.UIAA, zlaňovanie z prevejov a následné lyžovanie strmých terénov znamená jednoznačné spojenie v komplexnom horolezeckom športe - zvanom SKIALPINIZMUS.
Myšlienku skialpinistických pretekov navrhnutú Milanom Marenčákom prevzali na seba Stano a Vlado Melekovci z Horolezeckého oddielu TJ Lokomotíva Banská Bystrica. V komunite členov oddielu našli výborne horolezecko-lyžiarske zázemie a výbornú oporu a aj preto sa odhodlane pustili do zorganizovania prvých preteky v skialpinizme na Slovensku.
Výkonnostná forma horského lyžovania – SKIALPINIZMUS
Najskôr bolo treba porozumieť problematike pretekov podľa talianskych propozícií, poskytnutých Pavlom Rajtárom. Tak sa Stano Melek stal samoukom a naučil sa Taliančinu. Ďalším orieškom bolo hodnotenie pretekov. Túto oblasť výborne vyriešil brat Vlado Melek. Logo pretekov nám spracoval kamarát z turistiky Ing. Zdeno Šír. Preteky dostali názov súvisiaci s Chatou Hrdinov SNP „Na počesť hrdinom SNP na Ďumbieri“. Predsa len bola obava aby, niekto „z hora“ preteky nestopol. Nakoniec, aj v priestoroch chaty pôsobili povstaleckí partizáni, neďaleko chaty ich pamiatku pripomína pamätník s ťažkým guľometom.
Podkladom pre trasu pretekov bol návrh M. Marenčáka a naše poznanie priestoru Ďumbiera a Chopku. To všetko však bolo potrebné spracovať do podoby dvoj etapových pretekov s bivakom. Na trasy nadväzovalo hodnotenie pretekov čo muselo spolu súvisieť.
Tak vznikol prvý návrh propozícií a podklady k požiadavkám o schválenie finančnej podpory pretekov na telovýchovnej jednote. Prostredníctvom Mariána Šajnohu sa podarilo vybaviť dotáciu 5000,- Sk na Slovenskom horolezeckom zväze ČSZTV. Horské lyžovanie v súťažnom vyjadrení „skialpinizmus“, je vlastne súčasťou horolezectva od vzniku JAMESu. Zároveň s vyjadrením podpory sme dostali aj peniaze na zorganizovanie pretekov. Foto História
Späť na vývoj Stanislav Melek a kol.: Príbeh zvaný skialpinizmus Od objaviteľských výstupov k pretekom